Akurát keď ma začiatkom týždňa prepadne veľký smútok, že mi to cez víkend nevydá na sršatecký Jehlánkový camp v Lužných horách, príde mi noticka od Kokiho, že je treba sa dostaviť na Sovu s hudobným nástrojom a výbavou na zimné táborenie. Netuším úplne do čoho idem, ale entuziasticky balím komplet zimnú výbavu aj s jehlánkom a v piatok večer vpadnem do vykúreného zrubíku nad Rematou. Pozorne pozorujem situáciu a snažím sa zorientovať. Vychádza mi to, že sa tu zišli a) muzikanti, b) tí, ktorým sa nechcelo už v piatok hore pod Pekelnú do dažďa a mokrého snehu , ale išli tam až na sobotu, a po c) pojedači výbornej hríbovej a držkovej polievky. Ja som sa našla v strede tohto príjemného Vennovho diagramu. Začína sa hrať skoro a končí sa už okolo polnoci, a to je fajn, keď vám ostane dosť songov a síl ešte na sobotu. Chlapcom z Martina sa nechce zavčas ráno hore, nazúvam nesmeky a idem hore sama až za druhou várkou príchodzích Závlčancov.
Pod Pekelnou je to vzorne zariadené. Zimný Inuit camp organizujú drsní lesní chlapci z Handlovej – Gofi, Viktor, Mišo a Maslo. Nekonečné zásoby suchého smrekového dreva, blato okolo kuchynského ohňa na zeleno podstlané. Kemp je bez vody, zásoby vody hore vyviezlo mimoriadne sympatické terénne autíčko s prezývkou Duchoň. Pri zahájení dostaneme pokyn, aby sme pili viac alkoholu, než vody, lebo tej je obmedzené množstvo. (Ráno mi to vyšlo len tak tak na kávu, ale víno ešte ostalo). V paráčiku majú chlapci permanentne navarený bohovský čaj, Katka pri ohni rozkrojí domáci kváskový bochník. Sadko pečie v ohni alobalové gule obsahujúce cviklu rafinovane ochutenú bylinkami a cesnakom. Prichádzajú ďalšie a ďalšie dobre izolované postavičky a ďalšie a ďalšie dobroty. Pri kuchynskom ohni prebiehajú rôzne chlapské zábavky, napríklad sa obdivujú nože a vlastnoručne robené puzdrá. Ja sa nemám čím prezentovať a idem sa ubytovať. Viktor je oldschool džentlmen, pomôže ženskej so zabudnutými kolíkmi, vezme z ruky ťažkú lopatu aby mi odsnežil pekný rovný plácok pod môj jehlánek na kraji lúky za potlachoviskom, a keď mi dvojnoha pri centrovaní spadne na hlavu, pomôže mi aj so stavebnou stabilitou.
Tábor obsahuje aj luxusné prvky, teda jeden: hot tent Pepeho a Sadka. Nevtieravo sa pod zámienkou obhliadky rozkošnej malej stanovej piecky dám tými dobrými chlapcami pozvať na bombardino a výborné pečené zemiaky. Priestor v stane sa o mňa a o moju konzumáciu o trošku zmenší, už už sa chystám vypadnúť, keď vtedy na zips zaklope Fosfor s neskutočnými škoricovo-mascarponovými orieškovými rožtekmi. Strádanie trampingom práve dosiahlo 99% a je dobre, že už volajú oheň. Teda mňa.
Domácim tá na hlavu spadnutá dvojnoha vôbec nič nenapovedala o mojich schopnostiach, preto mi nič netušiac dali zapáliť oheň. Z technických príčin som ho zapálila len z troch strán, ale dokázali sa tváriť, že je to OK a veľmi prezieravo mi na to nikto nič nepovedal. (Veľmi prezieravo, keďže som bola vlastník jedinej gitary na lúke.) Vlajky sa výborne zhostil Pitkin. Viktor rozdáva krásne kožené camrátka s razenou snehovou vločkou, vo formáte nášivky na rukáv, už len vyšpekulovať, kam a ako to našijem na zimnú bundu. Po hmlistom dni sa urobí úplne jasná a hviezdnatá obloha, teplota je ešte stále len trochu pod nulou. Čas letí, nastáva čas iskier a piesní, a s Pitkinom sa za hmatníkom striedame zhruba do polnoci. To sa už osádka okolo šerifského kruhu trochu preriedila, ale komorná atmosféra tomuto krásnemu ohňu vôbec neubrala na čare. Ako mi je krásne, mi naplno dochádza až niekedy v stredu.
K ránu prituhlo. Už ani nefotím, lebo po krotení zmrznutých plechových cielt nemám čím stláčať spúšť na mobile. Uvariť za hlt kávy, zajesť kúskom makovníka, poďakovať organizátorom, zalomiť všetkým preživším palce, nasadiť nesmeky a opatrne dolu tou strminou k Sove, pamätajúc na krehkosť gitár.
Inu, Inuit camp. Budúci január – dúfam, že znova, ako inak. Za priaznivé vybavenie mojej žiadosti vopred ďakujem, chlapci.
Šmidla
