A možno aj zdravo, o to tu teraz ale nejde. Ide sa na 34. oheň T.O. Rančeri na flek Studená, v lesoch medzi Podbielom a Nižnou.
Na Cyrila a Metoda je sviatok a teda piatok pre vandráka ako vyšitý. Akurát cestovanie vlakom je sťažené, najmä keď v ten istý víkend ako potlach je aj folklórny festival vo Východnej a púť v Levoči… A tak cestu medzi Banskou Bystricou a Vrútkami spestrujú dve skupiny mládežníkov, ktorých vedúci nevedia, kde majú miestenky. Na meškajúce spoje sú zvyknutí aj železničiari, aj my, akurát do Kraľovian sa stojí v chodbičke na jednej nohe. (svojej) Ešte že je to len 15 minút a potom sa už vezieme v „Oravke“ celých 42 km pohodlne skoro dve hodinky… Až po hodnej chvíli registrujem opodiaľ na nosiči batožín dve uesky a pod nim známe tváre chalanov z východu. Zalomenie palcov takto v motoráčiku poteší.
V Podbieli sa nás ujíma Jarka, ktorá nás autom vezie pod kopec, kde si nás preberie spojka Marek. Stúpame lesnou cestou, až kým vo svahu nezacítime dym a spomedzi stromov preniká ruch táboriska. Zvítavame sa so šerifom Andym, spoznávam niekoľko známych tvárí z Furmanských ciest, potlachu v Drienove, či z inej akcie. A niekoľko neznámych, ktorých zasa budem mať problém si zapamätať.
Jeden dúšok ako „vrcholovka“ a ideme s Jackie hľadať miesto na nocľah. Vo svahovitom teréne uprostred lesa plného polomov to nie je jednoduché, nakoniec staviame tropiko hneď vedľa chodníka. Ako sa neskôr ukáže, rovné to nie je ani zďaleka, našťastie hmyz, ktorým nás domáci strašili, je síce prítomný, ale nie otravný.
Piatkový večer sa nesie v znamení zábavy pri gitarách (aj husle sa našli), nejakej tej fľaške rumu a pohári piva. Prítomní mlaďasi sa ukazujú ako dobrí muzikanti a veľkú časť repertoáru tvoria pesničky mojej mladosti. Po polnoci líhame na hrboľatú zem, noc je rušná a tak si na svitaní dávam do uší štuple a dospávam.
Slnko je už vysoko a na fleku to žije. Pridávame sa k všeobecnému veseliu a podchvíľou sa zvítavame s ďalšími príchodzími. Vekové zloženie je pestré, od bábätka až po starých rodičov, generačná výmena by mala byť zaručená… Aj keď sme v lese, slnko začína okolo obeda riadne pripekať. Napriek tomu sa mohutne prikladá na kuchynský oheň, v kotlíku klokotá guľáš. Na opačnej strane vrčí píla, dorába sa drevo na pagodu. Aj keď by štyri poschodia stačili, po dohode na piatich sa pridajú ešte ďalšie dve. Malá skupinka pod prístreškom zatiaľ tajnostkársky čosi kutí, pripravujú sa (zatiaľ tajné) súťaže.
Po guľáši sa väčšina slastne odkotúľala do tieňa zažívať a tráviť siestu, ale keď sa popoludnie preklopilo do svojej druhej polovice, tak nastal čas na súťaže. Plným bruchám nesvedčala hneď prvá – „kolíková“. Veru, točiť sa okolo kolíkov a potom trafiť do cieľa nebolo jednoduché. Ešte aj do kopca to bolo! Škoda len, že potácavý krok sa ťažko zachytáva na statickej fotografii. Ďalšia súťaž našťastie fyzicky náročná nebola. No presypať guľôčky z jednej PETky do druhej za čo najkratší čas, zasa tak jednoduché nebolo. Súťaž družstiev spočívala v prezliekaní trička z jedného člena družstva na druhého. Technika bola jasná, prevedenie až tak nie. Päťčlenné družstvo bolo tak akurát, aspoň sa vytvorilo viacej tímov. Nasledoval zasa pohyb. Bližšie nepopísateľný pohyb bokmi, ktorý mal zabezpečiť, aby sa medzi dvojicou premiestnilo CD po drôtenej špirále od jedného k druhému. Zasa niečo, čo sa nedá poriadne odfotiť… A nakoniec ešte jedna tradička. Kto vydrží na strome oblapený „na medveďa“ čo najdlhšie? Keďže niektorí dospeláci mali tendenciu podvádzať, zvíťazili tí menší.
Potom sa už len čakalo na súmrak, s ktorým malo prísť zapálenie slávnostného ohňa. Medzičasom prišlo ešte niekoľko kamarátov, zozbieranú kapelu posilnilo banjo, ktorého majiteľ sa doviezol pod flek „štýlovo“ – na historickom pásovom traktore.
Keď sa medzi korunami smrekov začali na oblohe objavovať prvé hviezdy, šerif zavolal oheň. Fakle priniesli Rylo, Túlavá Jackie, Šimo a Mili. Pagoda vzbĺkla a za tónov Vlajky sa k hviezdam vzniesol s dymom aj roj iskier. Rančeri sú zas o rok starší. Ohnivec Tuly prikladal, gitary zneli dlho do noci a aj keď nás postrašilo zopár kvapiek, nebolo sa treba schovávať. A tak ráno našlo slnko mnohých pospávať v „hoteli širák“ okolo dohasínajúceho ohňa.
Odchádzať sa nechcelo, tak kto mohol, likvidoval ešte posledné pivá zo súdka a všetko, čo na fleku nemalo zostať. Obťažkaní – kto bandaskou, kto pílou, kto vrecom so smeťami, sme schádzali dolu lesnou cestou. V Podbieli bol čas ešte na jedno orosené, kým nešiel vlak. A veru, bolo sa treba posilniť, lebo „slovenský ná(h)odný dopravca“ opäť nesklamal. Nevadí, stálo to za to. Lebo – na Orave dobre…
D’Ady
foto: D’Ady a Amazonka
