Ivan Bajo – Fakír

Jeho knihu, kultový horolezecký bestseller Smiech na lane, poznajú ľudia z  ´prírodných kruhov´ už dávno. Na príhodách v nej opísaných a karikatúrach horolezcov sme sa s kamarátmi zabávali ešte za socializmu. V horách sme aj my často zažívali či ďalej zažívame podobné príbehy, do ktorých sa človek dokáže dostať aj vlastnou naivitou, hlúposťou či nezdravým sebavedomím.
O čom som však doteraz nemal ani tušenia, sú Fakírove najskôr trampské a potom woodcrafterské korene. Na popud Vokouna z Plzně, ktorý mi poslal základné informácie, som ho teda poprosil o rozhovor.

Mohol by si sa nám, na úvod nášho rozhovoru, predstaviť?

Som Ivan BajoFakír, narodený v Bratislave, v rodine krajčíra. Teraz mám 86 rokov. Som ženatý a máme dvoch synov. Záľuby: vášnivý čitateľ, fanatický hubár, špičkový horolezec. A poviem hneď od začiatku: woodcraft zásadným spôsobom zmenil môj život – stal som sa celoživotným obdivovateľom, fanatikom prírody.

Bol si členom nejakej trampskej osady?

No, ono to bolo takto: tramping sa viac-menej zrodil v Česku, na Slovensku mládež neoslovil! A osady sa rodili na západnom Slovensku – Bratislava, Malé Karpaty, Záhorie (po Trenčín) – nanajvýš. Všade inde pomenej. Bol som členom trampskej osady Wyoming (Bratislava). Areálom osady bola Devínska Kobyla a Sandberg a, pravdaže, 110-kilometrový hrebeň Malých Karpát.
Ale boli sme skôr statickí – osadná chatka bola naším domovom. Tu sme „táborili“, nocovali, spievali – často do rána, hrali hry a tak… Tu sa varil čaj, poridž, guláš, popíjalo vínko, pivo.
No a boli tu každoročné puťáky – úžasné!
A potom prišiel deň, kedy sme sa rozišli – a ponorili sa do života…

Ako si sa od trampingu dostal k woodcraftu?

No, trampom som sa stal hádam primladý – „zelené ucho“ nepasovalo celkom medzi „tínedžerov“, ktorí dominovali v členstve.
Skauti by ma „brali“ , ale nepriťahovali ma – ich  „vojáčikovanie“ ma odpudzovalo – moja účasť nepresiahla pol roka. Čírou náhodou ma osud inštaloval do woodcrafterského kmeňa Odžibway a jeho aktivita mi maximálne zaimponovala! Hneď som sa tam našiel, nadšene sa zapojil a pocítil som ihneď: „Aha, toto som chcel – po tomto som túžil – tu som doma“ – a už som nikdy nič nemenil. Stal som sa členom rodu Jastrabov a to skvele naplnilo môj život! Bol som vychovávaný ako mladý indiánsky chlapec, bol som vo všetkom úspešný a šťastný…

Ako si získal svoju prezývku? Spája sa s ňou nejaký príbeh?

Prezývka „Fakír“ vznikla na Čotokve 1950 – náš kmeň bol hostiteľom bratislavských skautov, pripravili sme fajnový program a mne sa podarilo excelovať programom „Fakír“. A, mirnix-dirnix, z večera do rána som sa stal „Fakírom“ – pre našich, aj pre skautov. A zostalo mi to dodnes…

Kde váš kmeň najčastejšie táboril?

Naším táboriskom bola Svätojánska dolina – tradičné táborisko kmeňa Odžibway, posvätná pôda na sútoku dvoch potokov – riečok – Štiavnice a Bielej. Tábory, Čotokvy… s hŕbou šťastných-prešťastných bytostí – Caribou, Medvedi, Jastrabi, Lane, Vlci…
Dve týpka „obyčajné“ a jeden náčelnícky wigwam – slúžil náčelníkom (Lišák a Migisi) a tiež vzácnym hosťom (náčelníkom).Výnimočne sa raz „vyskytli“ vo wigwame zástupcovia bratislavského skautingu v záujem uzmierenia (kalumet mieru), „večnej pohody“ (jedných i druhých „rozprášili“ boľševici – ŠtB).
Na táborisku sa roky – rokúce dialo „všetko“ – klasické táborenie, Čotokvy, hry, všelijaké každodenné činnosti, preteky, súťaže, fajnový táborový život! Večery vo veľkom spoločenskom týpku s vatrou uprostred, spevmi, hrami, prekáračkami. Jedenie vždy spoločné! Boli to šťastné časy!!!
A nikde nikoho! Len pastier – bača Danihel a my (raz tridsiati, inokedy štyridsiati, pojašení, šťastní chlapci, bláznivé dievčatá – skvostná koedukácia kamarátov „na život a na smrť“ – taký bol tábor vo Svätojánskej doline, tábor nášho života!

Kedy naposledy si navštívil niekdajšie ligové táborisko Walden v Jánskej doline? Spoznával si to tam ešte?

Nuž, vieš, ja som ním tak zaťažený, že som tam každoročne. Čo sa zmenilo? No, všetko! Tam, kde bola „holá“ príroda, sa postupne objavili desiatky chát… Naša dolina prestala byť našou, je zaprataná autami a desiatkami neturistických „turistov“. Nič už nie je svätojánske – všetko je fuč s bačom Danihelom…
Dolinu som ospevoval doma, ale realita celú našu rodinu sklamala. Ja som sklamal – všetci sa tešili na zázrak a čakala ich holá, neutešená realita! C´est la vie! „Všetko je napokon inak!“ (rabín Sofer)

Absolvoval si niekedy vigíliu na tamojšej Rysej skale?

Pravdaže, furt, každoročne! Pri každej vizite to bola vždy moja omša! Modlitba. Dodnes! Aleluja! Urobil som si malokarpatskú náhradu – vrch Klokoč!

Spomenul si, že ste táborili aj na Hrmiacej rieke, teda pri rieke Belá. Tam sme zvykli táboriť aj my. Vedel by si ešte lokalizovať vaše táborisko?

Táborisko na Hrmiacej rieke! Presne viem, kde bolo – zopárkrát som tam sólovo táboril . Bolo to čarovné a dobrodružné stanovanie. Ale nás tam aj pobúrkovo vytopilo… Bolo to fajn táborenie, ale „k srdcu nám neprirástlo“. Tábor bol neďaleko Vavrišova – a bol náležite atraktívny.

Ako vyzerala vaša woodcrafterská činnosť? Plnili ste aj činy, orlie perá či majstrovstvá?

Na tábore sa, okrem mnohého iného, plnili orlie perá podľa Setonovho „Svitku brezovej kôry“. Pre nás mladých to bolo nanajvýš príťažlivé a atraktívne. Orlie pero – aká vzácnosť, aký zážitok, aký úspech! Dodnes som hrdý na svojich 7 orlích pier…

Ako si spomínaš na svoj kmeň a jeho náčelníkov?

Areálom Odžibweyov vždy boli Devínska Kobyla a Sandberg, „Zadunajsko“ na nezregulovanom Dunaji, priľahlých ostrovoch, zátokách, ramenách, plážach… a všadeprítomná, voľná karpatská príroda. Tam všade sme boli doma! Odvtedy – dodnes!
Kmeň Odžibwey striedavo viedli Lišák (Ing.arch. Merganc) a Migisi (Dr. Juraj Pacl – hydrológ) – a viedli ho naozaj perfektne!

Čo viedlo k presunu tvojho pôsobenia z woodcraftu do oblasti horolezectva?

Nastal Deň „D“, keď nás ŠtB ako celok obnažila a „rozohnala“, aj s dôsledkami pre školu – a to už nebola „sranda“… Každý pošiel svojou stranou, všetko sa naraz skončilo a nám bolo do plaču…
Ja som vždy inklinoval k veľhorám, k dobrodružstvu a tak som doň voľne prešiel. Koľko to malo pre mňa spoločné s woodcraftom! Láska na prvý pohľad a navždy! Jednoducho som spojil alpinizmus a woodcraft – skvostná kombinácia! Nikdy som to neobanoval!
A darilo sa mi – stal som sa inštruktorom-lektorom, urobil som si všelijaké vodcovské skúšky a už ma nič nebrzdilo – stal som sa špičkovým horolezcom a naplnilo to dodnes celý môj život! Z Tatier – srdca môjho – nasledovali Alpy, Pyreneje, Kaukaz.
A nad všetkým vládne woodcraft – spôsob, kvalita môjho života…

Ako došlo k tomu, že si sa začal venovať písaniu a kresleniu karikatúr?

Svoje zážitky som vždy opísal a nakreslil… zaujal som tým, že som dobre kreslil a literárne spracovával odžibweyské príbehy, zážitky, dobrodružstvá – len vďaka tomu sa mnohé zachovali, prežili. No, a pridal som aj svojský zmysel pre humor, s ktorým som sa hádam už narodil.
Písaniu a kresleniu som sa venoval aj od svojich lezeckých počiatkov – miestami môjho humoru boli horolezecké chaty, táboriská, táborové vatry – ohne. Na stromy som vždy pripevnil zo desať kreslených príbehov – veselých, humorných – , reálnych, zo života! A odzneli 2 – 3 reálne príbehy, sprevádzané zdravým horolezeckým smiechom. To, čo sa prezentovalo, sa aj prihodilo – bolo to autentické!
Umožnilo mi to spracovať knižočku turisticko-horolezeckých táranín a čmáranín Smiech na lane, ktorá vyšla už neuveriteľných 6-krát (tých kresieb, k dnešnému dňu, bolo 150 a príbehov asi 30) a stále je čítaná a žiadaná… Snáď preto, že je zo života. Napísané – nakreslené príbehy sa stali reálnym ľuďom. Sú to kresby turistické, horolezecké, hubárske, pribudli psy-záchranári, ale aj iná súvzťažná flóra.

Ako sa odvíjal tvoj životný príbeh?

Od 8 rokov som bol miništrantom vo františkánskom kostole v Bratislave. Ako 20-ročného ma za to podmienečne vyhodili z univerzity. C´est le vie! Takže: 2. svetová vojna,  42 rokov komunizmu, pandémia – stačilo!
Woodcraft bol v tom čase jediná zóna šťastia! Lebo som bol aj synom kapitalistu a, navyše, brat Štefan emigroval do Kanady a následky sme niesli všetci – celá rodina! Záchranou nám (mne) bola príroda. Prenikal som do ríše húb, ríše tajomnej par excellence – naučil som sa liezť! A to mi vydržalo doteraz!
Proste, všetko „naj“ v živote mi dal jednoznačne WOODCRAFT! Ďakujem, pán Seton!

Čo ti dávalo a dáva horolezectvo?

Som horolezec a najkrajšie roky života som prežil vo Vysokých Tatrách ako nosič, lezec, záchranár. Tatry sú proste moja srdcovka a ďakujem im za mnohé – premnohé… Stovky výstupov, bivakov, zážitkov, dobrodružstiev – lebo úžasnejšie ako veľhory môžu byť zase len veľhory!

Momentálne žiješ v Trnave. Býval si aj niekde inde, bližšie k horám?

Vojenčil som 2 roky v Poprade (u výsadkárov), pracoval som v Trenčíne, Košiciach, Trnave, Bratislave. Všade som sa rýchlo prispôsobil. No, a potom prišli výpady do Česka, Rakúska, Švajčiarska, na Kaukaz. Všade tam boli hory – veľhory… Prelínalo sa mi stále všade to woodcrafterské s tým tulácko – turisticko – horolezeckým. A je to tak dodnes.

Dnes si už dôchodca. Aká bola tvoja profesia?

Prešiel som potrebné školy a napokon som vyštudoval odbory Defektológia a Patopsychológia. Upísal som sa práci s rozlične postihnutými bytosťami. Skončil som ako učiteľ na Univerzite Komenského v Bratislave.

Chcel by si niečo odkázať súčasným pútnikom na „ceste lesnej múdrosti“?

No, je to dobrá cesta životom – dnes si inú už ani neviem predstaviť. Lebo nie vždy je to „naj“ vrchol hory – najviac dá človeku práve tá cesta, tie ťažkosti, prekážky, výstupové „trable“, boj s vlastnou slabosťou, strachom, nešikovnosťou.
Nejde teda ani tak o vrchol, ako o cestu k vrcholu a z vrcholu.

Na koniec ešte pár slov, citovaných z Fakírovho listu:

„Sme jednej krvi – ty a ja“ (R. Kipling). Raz woodcrafter – navždy woodcrafter; napili sme sa z rovnakého prameňa. Aleluja!

„S modrou“ v srdci, v duši, v živote – stále – lebo tá „modrá“, to už sme teraz my sami… biely štít a rohy ako symbol statočnosti a záštity nad ideálmi, ktorými sme žili a dodnes žijeme…

Nie, nebol som anjel, ale žil som ako dobrý človek – a to hádam stačilo – stačí! Kiežby všetci – aspoň!

Ďakujem za rozhovor a lúčim sa naším pozdravom

S MODROU OBLOHOU!

Modok

Comments are closed.