Expedícia jantár

Nastal čas splniť si ďalší svoj sen, nájsť vlastný kúsok jantáru. A tak po krátkej májovej porade tímu pri ponuke lacných leteniek umožňujúcim únik za teplejšími dňami južných destinácií, padlo rozhodnutie: „Idem busom k Baltiku.“

Cieľ: nájsť jantár
Lokácia: pobrežie Baltického mora
Členovia tímu: Ja

Zajednaný lístok z Flixbusu na priamu linku BB / Gdaňsk a 12 hod a 40 minút v buse ma donútil plánovať aj pobalenie sa do tohto dopravného prostriedku. Hlavný je tu vankúš na zátylok a poživeň na cestu a dobrá kniha. Bus totiž nikde nestojí dlhšie ako na vylodenie a nalodenie cestujúcich. Až potom som hľadal info o zaujímavostiach baltského pobrežia, mesta Gdaňsk či dokonca poučné videá o hľadaní jantáru. Ale navštívil som aj cestovné fóra, kde sa rozoberalo kempovanie v Poľsku.
14. jún bol ten deň, keď som o 09:20 vystúpil v Gdaňsku pri hlavnej stanici. Letmý pohľad na nádherné mesto. Prvý kontakt s domorodcami, čo radi za pár mincí spravili kávu a pečivo ponúkli. Hodilo sa ku dvom nohám obrovskej Kráľovskej klobásy, ktorými ma vystrojili dievčence z mäsiarne v BB. Ukrajoval som si z nich 4 dni.

Vďaka susedstvu so Slovenskom je internet, v jednoduchosti povedané, zadara. A tak som si nainštaloval aplikáciu Jakdojade a s Locus mapami to bola potom paráda presúvať sa kamkoľvek.

Na mape sa mi zazdalo prímorské mestečko Chłapowo. Tak sa ešte dohodnúť s tetou v kase, kam si prosím lístok. Lebo síce vraj máme s poľštinou spoločných až 70 % jazyka, no zrejme ju miatol môj dokonalý poľský akcent. Inak v tom čase sa všetky… slovom všetky, vlakové stanice na pobreží prerábali. A tak jeden musel použiť svoj fištrón, aby našiel miesto, kde sa lístky predávajú. Toalety boli schované ešte viac. Topka bola vlaková stanica v mestečku Reda. Celú vlakovú stanicu prevzala akási poliklinika a mala tam ambulancie. To sa človek potom nedopátra toalety, že ?! Aplikácia ma však hrdo previedla vlakovou a následne aj autobusovou cestou až k môjmu cieľu.

Najprv obed a prvé kontroly cien v reštauráciach… Ceny ako u nás. Ďalšia káva a konečne k moru. Skoro celé baltské pobrežie sú borovicové lesy, piesočné duny, čo postupne prechádzajú do pláže. Ja som si Smoligovsky vybral miesto s niekoľkometrovou vysokou piesočnou stenou a kúskom pláže tiahnuce sa do diaľav… A čo… Našiel som zhorenisko miesto schodov z plastového dreva, čo viedli k pláži a konečne more. Pomerne dosť ľudí na pláži, no vo vode len dvaja odvážlivci. Po zistení, že voda je aj pre mňa smrteľne ľadová, som začal s hľadaním jantáru mimo vĺn, ktoré hnal k pobrežiu vietor o sile 30 km/h. Za chvíľu som mal oči a všetky otvory tela plné piesku. Jantár žiadny. Ale bol tam. Kus odo mňa ho našli. Po krátkom závidení som ignorujúc piesok hľadal ďalej. Predpoveď počasia hlásila naďalej vytrvalé fúkanie a tak som sa presunul busom a vlakom na polostrov Hel. A v prestupnom mestečku Władisłavowo som konečne našiel aj jantár. V stánku so suvenírmi. Ale poučený internetom o možnej nepravosti som ho hrdo odignoroval.

Na polostrov Hel ide aj bus, dokonca s číslom 666. No mne viac kvôli zastávke v mestečku Jurata vyhovoval vlak. V blízkosti bolo chránené územie s dunami. Opäť na pláži. Nádherný západ slnka. Vietor tu bol tichší. Avšak… Duny neboli chránením územím len tie vyznačené na mape. Ale všetky duny pri pobreží. Preto mi bola divná tá ceduľka, keď som šiel od vlaku skratkou cez les k pobrežiu, že „Zákaz vstupu“. Slnko zapadlo 21:25, aj ja som zapadol do dún k večeri. Áno, klobása. Svitanie 4:10. Medzitým niekto zabudol zhasnúť svetlo. Ranná káva varená na pláži bola presne podľa očakávania, horká a s pieskom.

Predpoludňajší vlak do mestečka Hel bol taký plný, že keby sprievodčíčka neokopírovala svojou postavou môj batoh, tak sa ani do vlaku nezmestí. Pri stanici som si frajersky najal elektrickú drožku a tak som ušetril nohy, získal sprievodcu a strážcu batoha zároveň. A stratil tak 90 Zł. Ale myslím, že sa oplatilo. Maják, delostrelecké batérie, najzápadnejší cíp, prístav a čosi z vojenskej histórie druhovojnovej i tej mladšej, ako aj pikošky jedinej uznanej menšiny v Poľsku – Kašubov. V prístave sme sa rozlúčil, dal mi tip na reštiku a keďže mi k tomu dal aj poukaz na 10% zľavu, tak som si radšej našiel inú, zastrčenú ďaleko od centra. Dobre som si našiel. Pred tým ešte návšteva záchrannej stanice pre tulene, čo mi pripomínala skôr cirkus.

Počasie sa nemalo umúdriť, hlásilo furt fučať a tak ma teda odfúklo vlakom späť do vnútrozemia. Konkrétne 60 km pod Gdaňsk do mestečka Malbork. Našiel som kemp, kde nemali nič proti spaniu pod celtou miesto stanu, tu nazývaným „namiot“ a zneužitím ich spŕch. Malbork je známy svojím križiackym hradom vystavaným z pálených tehál. Z fest veľa pálených tehál, keďže ceý komplex je veľký ako Bojnický zámok krát dva. Ešte večer som si omrkol hrad zvonku, pokecal so strážnikmi. Dostal som odporučenie na prvoranný vstup, lebo vraj „potom to bude masaker“. ALE, opäť Smoligovsky to pokračovalo. Keďže sezóna nebola ešte odštartovaná, tak hrad bol prístupný síce na komplet, no bez možností vzhliadnuť komnaty. Len sa potúlať po chodbách, nádvoriach, záhrade, či vojsť do obrovskej murovanej a kedysi poschodovej latríny. Hrad bol hlavným sídlom križiacke rádu, čo si v Poľsku vytvoril Križiacke kráľovstvo. Na to sa asi zameriam pri nasledujúcej návšteve. Mestečko Malbork žijúce turizmom je nakomplet vyskladané z archaických predmetov. Krčma u Singera mala staré singerky miesto stolov. Krčma u mangľa mala stoly zo starých drevených mangľov. A aj pizzéria, kde mali najhnusnejšiu pizzu, akú som kedy jedol, bola aspoň krásna, tehlová i drevená. Čo však potešilo, bola vlaková stanica, čo akoby ju hrad Malbork porodil. Tehlová, vežičková kráska s erbami vo výzdobe interiéru a čakáreň mi prišla ako kostol.

Pokochal by som sa stanicou viac. No prišiel si ma vyzdvihnúť vlak do Gdaňska, kde ma už čakala izba v hosteli. Odporúčam si zajednať ubytovanie dostatočne včas. Ja som sa už v polovici mája nedostal k tým lacnejším. A síce som spal dokonca sám v 6 posteľovej izbe, ale keby nebolo tety upratovačky, tak ma strážnici z recepcie ani dovnútra nepustia. Chýbal mi kód na výťah. Ako potvrdenie zaplatenia ubytovania. Ale teta ich uzemnila: „Veď on je náš…“ a zobrala ma od nich preč, ako dieťa od zlých ujov.

Gdaňsk a jeho prastaré uličky znovu postavené po druhej svetovej vojne sú nádherné. Samozrejme som navštívil stredoveký žeriav, centrum s radnicou, aj uličku Marjacka známou predajňami jantáru. Predraženého jantáru. Ale s milými tetami predavačkami. Jedna mi hovorila: „Chłapowo je postavené na jantári. Tam ste mohol jantár kúpiť bez strachu o pravosť.“ Potešila…. baba jedna. A samozrejme Smoligovsky to aj pokračovalo. Múzeum Jantáru sa prerábalo a bolo zatvorené. Aspoň sa mám prečo vrátiť. Večerné túlanie, večera v čínskej reštike ďaleko od centra a ešte nočné výhľady na centrum zo strechy hostela, kde som býval.

Aplikácia Jakdojade poradí aj s MHD. Tak som smelo nastúpil ráno na bus k Westerplatte. Miestu, kde začala druhá svetová vojna. Malé múzeum na veľkej ploche a pamätníkom postaveným na pamiatku vojakom brániacim sa 7 dní pred presilou Nemeckej armády. Tu si človek doslova uvedomí hrdosť poľského národa. Bol totiž bežný deň v týždni, nebol žiadny výročný deň. A pri pamätníku bolo množstvo ľudí, čo si prišli uctiť pamiatku obrancov Westerplatte. A čo som našiel na Westerplatte ? Najlacnejší jantár aj s dokladom pravosti. Tiež lacným… Naspäť do centra. Už som nemal moc času do odchodu busu na Slovensko. Ešte hádam stihnem námorné múzeum. Áno, tak bolo… nestihol som. Len foto okolia, loď Sołdek. A malého prístavného žeriavu…

Ale veď taký podobný, krpatý si pamätám zo starého prístavu v Bratislave. A tak cesta dostala pracovný názov. Od žeriavu k žeriavu. 15 hodín v buse a bol som pri malom žeriave, v starom prístave pri muzeálnej lodi Šturec.