Vonku besnia vírusy, nabiehajú radikálne opatrenia, na ulici nepoznávam známych, lebo vláda nenariadila na flastre cez hubu pripevniť menovky. Do roboty nechodí trištvrte obyvatelstva, je zákaz zoskupovania, rušia sa spoločenské akcie, vrátane potlachov. Tie síce majú za sebou bohatú skúsenosť ilegality, ale trampač je zodpovedná. Uzatvorené sú divadlá, kiná, hospody, kostoly, fitká a podobné záležitosti, závislí si najprv povzdychnú, potom pomaly začínajú prepadať zúfalstvu a abstinenčné príznaky lepia alternatívami, neskôr nervačia a sú konfliktní. U nás doma hustne atmosféra a hroziaci konflikt sa houpe na každých podvojách. Múdrejší by mal ustúpiť, praktickejší to využiť. Prakticky a múdro miznem z domu, užívam si tri parádne víkendy v miestach, kde dodržovanie koro-pravidiel bolo by tak nejako navyše. Dovolím si z toho dať do placu tri tipy, kto tam nebol, či nepozná.
Rozkošník
To nechcem znevážiť vážnu situáciu, či zosmiešňovať rozhodnutia premiéra, to je len slovná hračka, ktorej ťažko bolo odolať, lebo som voči odolávaniu pokušenia vybavený nedostatočnou imunitou. Volakto neviemkto sa dal na facebook odfotený na krásnom kopci, pod ktorým bola dokonca jaskyňa a niekto známy miesta i foteného doplnil slovíčko Rákoš a už aj som zisťoval, čo to je, kde to je a ako sa tam dostať. A kedže som si chcel aj volačo prejsť, úplne najsamlepšie javilo sa mi to od Hornej Poruby. Fajn, to by bolo. Teraz volakoho so sebou. V našich končinách nezáujem. Horná Poruba je známe trampské hniezdo, volám Giginu. Že ona teraz šlapať nie a že vlastne nikto, lebo všetci idú niekam, najskôr porušovať viro-stanné právo. No dóóbre, nie, tak nie. Na opačnom konci môjho plánu je územie Závlčancov, kontaktujem Pitkina. Nesklamal, akurát v sobotu cez deň nemôžu, ale kde že to chcem spať? Brložka? OK, večer sa tam stretneme. Paráda, som nadšený. Dostavník ma v piatkový podvečer vyplúva na zastávke Homôlka, pri chate Homôlka, pod kopcom … a teraz pozor, malá zmena – Homôľka. Aspoň mapa tak tvrdí. Kedže sme kúsok za porubskými, bol by vari štýlovejší piatkový štartovný bivak na Vapeči v jaskyni, ale veď spal som tam pred rokom v zime a ušetrím si jeden výstup. A na sobotu mám hodinu k dobru. A ten homôľkový kopeček tu je tak lákavý, fakt homola. Či sa tam hore dá dostať nejako rozumne netuším, vyberám si hádam tú najstrmšiu stranu. V sutinovom povrchu pomedzi bizarne pokrútené dreviny, na päť metrov výstupových jeden šmykom zostupový, som zarád paličkám. V ubúdajúcom svetle to tu má až magickú atmosféru, ako keby som stúpal na horu čarodejníc. Pod vrcholkom trochu vápencových skál a medzi nimi krásne táborisko s ohniskom. Nebolo by veru čo riešiť, nebyť tu trochu veterno a stan nemám. Na strome záhadná značka mne neznáma, červená bodka v trojuholníku bielom, vedie odnikial, pokračuje kúsok na pár stromoch a donikam. Tam mi to aspoň vychádza, na strmom zostupe opačnej strany pokračovanie nevidím. Z princípu kopečného vybehnem ešte na vrchol a v tme už staviam prístrešok v malom akobysedielku, hlavne však v závetrí. Predpovedané jest zrážok 10 %, tak náhodou by sa nejakú percentá utrafili aj sem, jeden nikdy nevie. Ešte telepatický odkaz medveďom, nech si šarapatia niekde inde a spokojne usínam.
Nechce sa mi zo spacáku. Komu by sa aj chcelo odtial, kde je dobre. Potom známe zašumenie a dôverné ťukťuk na strešné pončo. Takže slúbená desatina nás neobišla? Spŕchlo len trochu, rýchlo von, pobaliť, skontrolovať miesto a presúvam sa k medziskalnému ohnisku. Z oblohy sa ohlási druhý podiel frontálneho desiatku, nebláznite, hej tam hore. Pončo na seba, najem sa neskôr. Aj teraz voda nebeská laškovala iba chvílu, zostupujem čiastočným traverzom, včerajšia diretisima by bola smerom dole trochu o hubu. Alebo aspoň špinavú zadnicu. Raňajkujem v altáne pred chatou. O čo menej romantické, o to viacej pohodlnejšie. Ešte čaj a tradá do kopca, ide sa poznávať tunajší svet. Ona je to taká príjemná šlapačka s miernymi stupákmi, skoro hrebeňovka a väčšinou lesom. Trochu zaujímavejší je výstup na Suchý vrch, pripomína to skalnú morénu. Menej pohodlné od vyšlapaného chodníka, o to však príjemnejšie pre oko i ducha. Trochu futuristický, alebo skôr vojenský dojem zanechá veža – vraj vysielač pod Čiernym vrchom. Múdro sa ma neskôr dotázala kamarátka: Čo robí vysielač pod vrcholom? Netuším, asi to pôvodne nebol vysielač. V blízkosti útulňa a pramene. Na Čiernom vrchu je altán a ohnisko a hneď po mne sa tu zjaví veselá parta asi neďalekých domácich. Ponúkajú ma dobrotami mne zapovedenými, uraziť ich nemôžem, lebo sú fajn. Dobroty aj partia. Lutujem, že som nevzal trochu repáku, rád by som ponúkol. Dopijem uvarené kafčo, dáme spoločnú fotku a lúčim sa. Púť moja ešte nekončí. Kto nechce moc dupotať matičku Zem a zlíznuť len smotanu, nech sa vydá odtialto, alebo zo sedla Rázdelie. Začína to fakt krásnym výhladom na Rokoš, od Košútovej skaly pokračuje fešáckym hrebeňom pomedzi skalnou výzdobou na spomínaný kopec. Papierová mapa prezrádza pod Košútkou dve jaskyne, ale to by bolo asi dlhé hladanie, možno márne. A ja mám večer randezvous. Na Rokoši sedí pri ohnisku trojica omladiny a prvýkrát od rána vidím nejakú povinnú rúšku, aj to ju má chalanisko zavesenú pod bradou. Na kopcoch to skrátka nikomu nechýba a aj tak by to tu pôsobilo trochu nepatrične. Na kopcoch je luft čistý. Tradičný už altán a pár desiatok metrov bokom pamätníček Štúrovi a Dubčekovi. Jeden rodný dom, jedna mohyla, ako symbolické. A ja poobedujem. A odtialto mi začína moje kokošenie. Z Rokoša najväčšieho do Rákoša sedla, vymeniť celodennú značku červenú za modrú a na malý Rokoš si treba z chodníka trochu odskočiť. Nie je hádam na škodu vedieť, že sme na chránenom území. A za ním sa nám modrica spája s náučným chodníkom zeleným, ktorý má tú vzácnu vlastnosť, že ma dovedie k jaskyni Brložná diera a v tej ma čaká milé zvítanie. Tolko teória. Prakticky som sa tam trochu motal, dokonca som aj nad bralom s jaskyňou bol, i hlasy akoby začul. Dám vám radu, ktorá vám bude k ničomu, ale ja budem mať dobrý pocit. Tam, kde ja som vďaka teoretickej skratke a následnej logickej úvahe odbočil vlavo, neskracujte a neuvažujte a už vôbec nie logicky, ale pekne krásne odbočte doprava. Pôsobivý skalnatý strmáčik s reťazami a ste tam a keď budete deťmi šťasteny, nájdete tam Závlčkov pri ohni v plnej paráde a zostave v mojom prípade štvorčlennej. Rozbalujem a registrujem neplánované straty, na Homôlke zrejme ostala čelovka, na Čiernom termohrnek. Keď kontrolujete miesto bivaku pred odchodom, nie je na škodu trochu prehrnúť lístie, keď si robíte kávu v príjemnej spoločnosti, zase letmo omrknúť, či medzi ich vecami na stole nezostalo aj volačo vaše. Ako satisfakciu si z jaskyne odnášam vo výbave podiel jaskynného prachu. Ale zato je pod Brloškou studnička.
Nedeľa, Zvláčaní na Zavlečie (to je len taký romantický slovný zvrat, šli normálne domov variť nedelný obed), ja si to idem dorokošiť. Alebo dorozkošiť, kto ako chcete. Šplhám späť po reťaziach hore, náučným tým chodníkom pod Plevňu, tam sa nám to križuje so žltou a tá nás pekne krásne zavedie na Rokoš Predný a dúfam že posledný, aby som ďalší nemusel dodatočne naháňať ako štvrtý Choč, kde som, len tak pre zaujímavosť, pelášil tiež od Závlčancov. Na poslednom vrcholku pauza. A riešim, čo ďalej. Domov sa mi ešte nechce, čo tak zaviezť sa znovu pod Homôlku a pohladať čelovku? Petzl, lacná nebola. Zrovnávam zostupový čas do dediny a čas dispozičný a vôbec nie potešene pomer vyhodnocujem vo svoj značný neprospech. Sakra, hlavne, že si tu vegetím. Zdola sa pred chvílou zjavil mladý chalanisko, radí mi bočným neznačkovaným chodníkom zostup do dedinky vedlajšej. Je to bližšie a bus tam zastavuje o päť minút neskorej. To by šlo, dík, padám. No … som už prešiel kadečo a kadekde, ale takýto hlinený strmák absolvujem, čo pamätám, prvýkrát. Miestami otočený k svahu a prichytávam sa koreňov. S vysokým ťažiskom naloženej batožiny úplne naparádu. Do dediny dobieham. Dostavník som prešvihol o tri minúty, ďalší za tri hodiny. Už smerom opačným, k domovine. Ehmmm … neplánuje niekto noc na Homôľke? Na severnej strane, hneď pod vrcholom je také, akoby sedielko. Petzlovka je farby olivovej.
Bočák
On ma štval už dlho. Taký menší bočný hrebeň, SV od hlavného hrebeňa veľkofatranského. I vytýčil som trasu a prizval Vlada. Vlado zhodnotil vytýčenú trasu a vytýčil pripomienky. Vladove pripomienky sú vždy akceptovatelné, lebo rozumné. Keď sme spolu šli Fagaras, tiež mi celý plán prekopal a obaja sme boli nadmieru spokojní. Možno úplne tak nie naše babeny vtedy dole, ale to sem teraz nepatrí. Vyrážame z Ružomberka. Keby si niekto, tak ako ja, chcel dobrať vodu v prameňoch na kalvárii nad mestom, bude potrebovať pílku na železo. Sú oba zabetónované, zadeklované, zareťazované. Rozumnejšie bude nabrať si ju skorej, trebárs na nádraží. Pri vstupe do lesa hlási cedula, že sa nachádzate v mieste bývalého skokanského mostíka. A v lese veža. Postmostíková? Asi nie, kúsok vedla základy, niekoľko neveľkých betónových kvádrov, pekne v rade za sebou, no naskutku skokanomostíkovské. Takže veža bola vari pre jury. Takto sme to vyhodnotili a padali do kopca. Vrchol sa volá Veľká skala a je tam úplne nečakane … velká skala. S parádnym výhladom, úplne kruhovým. Na opačnom konci hory tejto pôsobivej dôstojný záver v podobe hradiska Sidorovo. Nové mapy už hradiská neoznačujú, asi kvôli pípačkárom, ale tu je náučná cedula, pro trochu snahy by sa možno našli aj valy. Vyhliadka v smer juhovýchod má zábradlie a aktuálne teraz aj dve fešandy panenky. Ubezpečili sme ich, že zostup do Ružomberka nebude strmý, vari nás potom nepreklínali. Pod Sidorovom je niekolko altánov a kopec prameňov, tu som chcel aj pôvodne končiť, ale Voloďa mal rozumu viacej, jednako bolo na bivak hodín ešte nemnoho a tiež blízkosť unescového Vlkolínca veštila hojnosť výletníkov a iných pocestných, teda pre nás element rušivý. Potiahneme dnes pekne až pod Šiprúň, kde je nejaká drevenica, ako stvorená pre dnešnú noc. Vlado má síce šialený nápad si z nej ešte zvečera vybehnúť na vrchol, ale drtivou logikou, že zajtra bude času habakuk, sa mi podarí ho odhovoriť. No dobre, trochu trepem, presvedčil ho len náznak návrhu, máme toho aj tak celkom dosť. Čo sme dnes prešli za pol dňa, nás čaká zajtra v časovom horizonte dňa celého. Drevenicu hladáme podla GPS, zaslúžime si ju strmým zostupom húštinou. Hrebeň šindlovej strechy už chýba, podvoja idú šrégom, roh, kde sú kamna sa už zlahka nakláňa. Na zemi aká taká drevená podlaha, dve karimatky, na polici nejaké skromné nádobíčko a plechovková velkopopovická jedenástka. Dokonca to má zasklené okná a firhánky. Tipujem na zrub lesných robotníkov. Pod zrubom prameň. Proste paráda. Vynášame na terásku stolík a varíme dobroty. Na noc si neodpustím lahký protimedvedí zátaras, teda niečím symbolicky zapreté nedoliehajúce dvere, prakticky vlastne len akustická signalizácia. Do spacákov zaliezame o ôsmej večernej.
Je osem ranných. Konečne sa rozhodujeme z tých múmiových kutlochov zase sa vyhrabať. Včera sme makali, dnes lážo, mohli sme si dovoliť aj dvojhodinové vylihovanie po zobudení. Huňatý neprišiel, že sa mi na moje zátarasy môže vy…, no vytrúsiť. Zelenou húšťou podobnej včerajšej derieme sa strmákom k turistickej značke a na vrchol Šiprúňa. Kopeček dnes prvý hneď ráno, ako optimistické. Vyšné sedlo Šiprúnske, nižné sedlo Šiprúnske a odvážne smerujeme k Smrekovici. Vojenská zotavovňa je to a to je chyba. Krátko pred ňou batohy na chvílu dole a u prameňa doberáme vodu. Odspodu z lesa derie na cestu štvorica, že cez areál ten sa prejsť nedá. Obohnané páskou, cedule, policajti záujemcov otáčajú naspäť. Z parkoviska to museli obísť lesom. Na Smrekovici totiž sú pozatváraní korohriešnici, čo prišli zo zahraničia a tak. Dvojtýždňová karanténa, vieme? Najprv že dáme na radu ich, potom že to skúsime dostať sa čo najbližšie. Dostali sa, až skoro k zotavovni. Obchádzame ju bokom po ceste, na parkovisku stojí polícia. Len tak pre dobrý pocit sa opýtam, číí býýý smééé náááhodoúúú nemóóóhli … tak nie. Tak obchádzame tiež, len iným okruhom než naši dobrodinci. Na asfaltke ide proti nám trojica, asi rodina, varujem ich pred uzáverou. Oboch nás vizuálne zaujme najmladšia tretina skupiny, ale k tomu sa ešte vrátim. Pod hotelom Smrekovica (a to je tu ešte Smrekovica kopec, možno dva a tiež lyžiarske stredisko, inu moc kreatívni čo do vymýšlania názvov tu nie sú) ďalšia skupinka, s ktorou zapriadavame ďalšiu debatu na obchádzkovú tému. Pod … hmmm … no na takej vyvýšeninke, kde je lavička, hádam pod Skalnou Alpou, dávame pauzu na tyčinku. Tam nás dobieha spomenutá tretina. Vysoká štíhla, už pred tým sme jej dali pracovný názov basketbalistka. No a čože nás tak na nej zaujalo, okrem krásnej tváre? No blbosť, nemala pod tričkom zbytočné spodné prádlo, čo mne pripomenulo dobu mladosti, keď sa s tým ešte tak neblblo a Vladovi priblížilo dobu, ktorú už nezažil. Pozdravili sme ju ako už starú známu a trdlá až po chvíli nás napadlo, že sme ju mohli požiadať o spoločnú fotku. Vlastne tiež bezvýznamnosť, keby to nenadviazalo na … no veď potom. Severné Rakytovské sedlo a výstup na bod najvyšší, ani tak nebolel. Rakytov je husto obsadený skupinkami ako tatranské Rysy v sezóne. Dáme oneskorený obed, čo to pofotíme a mažeme ďalej. Na zostupe po strane južnej je jedno pekné miesto, úžina cez ktorú vedie chodník, škoda len že krátka. Jasné, v takom trebárs Durmitore by to pútnik možno aj nezaregistroval, tu je to taká čerešnička na torte. Rakytovské sedlo južné a výstup na Minčol. Je vám to známe? Nuž na Slovensku nájdeš Minčol, Kľak, Úplaz či Kýčeru kdekade. Tento Minčol je ale zaujímavý pre nás ešte pred výstupom samotným. Na úpätí sedí v tráve pod lesom vysmiata dvojica a už aj nás lákajú do krásnej pasce RV a MT … no dobre, dobre, nie je každý vinárom, takže na vlašák a müllerku, oboje moc dobré. S ich dobrou náladou splynieme tou našou okamžite, hodíme bagáž do trávy a prisadáme, veď máme dnes pohodapostup. Komunikátívnejšia polovica partie vyzvedá naše plány a keď sa zdôveríme, že nám ide dostavník zajtra z dediny o siedmej, teda budíček bude musieť byť okolo piatej, ponúka odvoz autom a že nech nie sme sprostí, vstávať tak skoro ráno a ešte aj v nedelu. Sprostí odmietame byť velice ochotne. Potom sa zdola pri nás zjaví Lucia. Takto dcéra komunikatívnejšej polovici partie, teda už tretiny, ale to ste ešte nevideli. Ona sa bez pristania na striedačku smiala a usmievala a zase smiala … ale tak nááádherne! A reku pŕŕ, hovorím si, druhú príležitosť nepustím: „Ty, Lucko, stretli sme dole devu zaujímavú a zaváhali sme a ty si druhá a navyše máš najkrajší úsmev v celej Veľkej Fatre a možme ťa požiadať o foto spoločné? Jasné, že u takého stvorenia sa iná reakcia ako súhlas ani nepredpokladá a keby som mal mať odteraz niekedy horšiu náladu, ako dobrú, stačí sa na túto fotku pozrieť a chmúry budú zažehnané rázom. Lúčime sa výmenou telefónneho kontaktu a že volajako to už len dopadne. Za Minčolom je sedlo pod Čiernym kameňom a Čierny kameň osobne. Nádherné bralo, to si ale nechávame na neskôr, teraz opúšťame značenú cestu a smerujeme k útulni poeticky Koniarka zvanou. Na mieste krásnom, pod bralom, nad prameňom a na lúke posiatej malými skalkami. Skromne dúfame, že tu budeme sami, ono to moc velké nie je. Z dúfania nás vyruší prichádzajúca skupinka, ale sú to Vladovi kamaráti, ktorých sme stretli už pod Rakytovom, pristavia sa a na kus reči a pokračujú. Dúfame pri varení ďalej, dodúfame definitívne príchodom dvojice a čert zobral nejaké dúfačky, obaja sú skvelí ludkovia, u dievčičky to vlastne bolo tak nejako samozrejmé, volala sa … dramatická pauza … no Lucia. Urobí sa oheň a máme moc príjemný večer. Vlado ešte vybehol kúsok pod vrchol Čierneho kameňa, reku nafotí slnka západ, ale pre kosodrevinu sa na kýžené miesto nedostal, čo ma tak nejako trochu aj potešilo, aspoň tam ráno nemusíme. Negatívno – pozitívne myslenie.
Jasné, že sa že sa nám na nejaký siedmy autobus vstávať nechce, v klude pobalíme a pojeme a rozlúčime sa a zliezame. Na polceste stretávame polihujúcu nebožku ovcu, zdutú už, ale tela nenarušeného, akurát roztrhané hrdlo. I sa podivím, by som si myslel, že predátor pôjde po vnútornostiach. Možno bol vyrušený, mieni môj parťák. No a potom už telefonát a odvoz do Ružomberka s nonstop vysmiatou Luckou a touto cestou im ešte raz preveliká vďaka a snáď sa to po nich raz dostane.
Dokončoval
Lučanská Fatra. Ani som doparoma netušil, že taká je. Keď som kedysi zliezal z tej Krivánskej (áno, veru tak, bavíme sa o tej Malej) do Strečna, reku stačilo, hento tam ďalej za Váhom bude už len také nič moc, ide sa domov. No a keď som sa toť pred týždňom hen z Rakytova zahladel západne, veď tam sú za tým hlavným hrebeňom veľkofatranským ešte stále nejaké ozajské kopce. Starec z T. O. Moby Dick má cyklistickú srdcovku Martinské hole, tak by tam niečo byť veď také malo, ale keď martinské, mali by pobývať bližšie pri Martine, nie? Lučanská Fatra, prezradí mi tá dobrá duša Vlado, čo so mnou práve vtedy súputnil. No keď Lučanská, tak ju treba prejsť. A tento raz sme na to traja, hádam podla pravidiel postupky. A z dostavníka vo Fačkovskom sedle vystupujeme v daždi a paradoxne z toho máme radosť, lebo tie v jednom kuse suché dni s krásnym počasím prestali po snehuprostej zime už dávno byť sranda. A veď ono navečer prestane. Ja s Radkem, akožto vlaňajší absolventi Cesty hrdinov SNP, čiže eS-eN-Pé-čky, čiže „červenej“ sa tvárime, že prvých sedemsto metrov než odbočíme, po nej vôbec nejdeme a Filipovi je to jedno. Výstup na Reváň je v úvode pakáreň, v daždi sa rozbahnený strmý chodník šmýka, turistické palice pomáhajú len čiastočne. Ale kopec sa zmiluje a stúpanie sa skloní, koeficient adhézie stúpne. Však laškovný pád za účelom dobre sa zarýpať od blata, sme si absolvovali všetci traja. Na Kľaku ešte smoklilo, ale vo Vričanskom sedle si meteorológovia svoj slub splnili a voda už z nebies nepadala. Len ako to v horách po daždi býva, fučalo studeno, čo trochu ovplyvnilo piatka zbytok. Skalky sú také miesto fešné, akože dobre by sa tu medzi skalnými útvarmi táborilo, ale moji parťáci majú celty a potrebujú závetrie. Našlo sa kúsok za Skalkami, malinkatá lúčka v lese, trochu síce z kopca, ale veď v horách vysokánskych v iných svahoch stany stavajú. Budujeme tábor a ja si pod nafukovačku zo strany bočnej, tej spodnejšej, nasteliem všetky zvršky, nech sa v noci nezosúvam.
Áno, boli sme všetci úprimne radi, že nám popršalo, áno, sme všetci ráno úprimne radi, že je dnes obloha modrá, že nefúka a že keď vykukne slnko, bude aj teplo. Rada kamarátom táborníkom, prameniaca z mojej rannej skúsenosti. Ak si pred vylezením zo spacáku budete chcieť zohriať gate, aby ste nemuseli navliekať studené – ráno bolo totiž okolo nuly – nerobte to so zavretými očami. Môže sa vám stať, že do spacáku strčíte tie včerajšie, membránové. Síce čiastočne už preschnuté, zato slušne zakydané od blata. Stalo sa mne. No ale poďme k púti nasledujúcej. Na Jankovej zhadzujeme niektorí niektoré zvršky, už je teplo a po stupáku ešte teplejšie. V sedle pod Hlinickou Kýčerou je prameň, doplňujeme zásoby. Bude sa viacej popíjať, kopce nekončia. Na samotnú Kýčeru je síce utešený pohlad, nás ešte viacej uteší fakt, až budeme hore. Ako to tak obyčajne býva, nebolo to až také strašné, ako vyzeralo, i keď šmyklavý, stále ešte blatový chodník nám to rozhodne neulahčoval. Tiež začínam svojím parťákom nestíhať. Vekový rozdiel pol generácie a celej generácie by som musel riešiť poctivejším tréningom, a to by zase nebol úplne môj životný štýl. Pauzu hore si moc rááádi doprajeme všetci. Vrchol Hornej lúky vyhodnotíme ako najvhodnejšie obeda miesto, bo nastal čas. Stáva sa mi, že ma doma, keď mám nohy v kresle všelijako poskladané pod seba chytí bolestivý kŕč. Moc bolestivý a vždy na tom istom mieste. Na vandri ma ten hajzlík vie navštíviť po túre. Prišiel za mnou pred týždňom v drevenici pod Šiprúňom, nevynechal včerajší stan, teraz sa mu ani do večera čakať nechcelo. Päť minút krutej bolesti, len som sa tam skrúcal a šponoval a zuby zatínal. Spomínam to preto, že ma jeden z prítomnej dvojice trekerov obdaril nejakým tekutým magnéziom a tak teda kamaráde, moc ti dík. Je úplne úžasné, ako na horách stále panuje solidarita a ochota pomôcť, či poradiť, koľkokrát bez požiadania, úplná samozrejmosť. Nech nám to, pútnici, šlapači, vandráci a vôbec, prírody návštevníci a jej milovníci vydrží navždy a na furt. Rozlúčime sa, nás čaká bod k oblohe tohto vandru najbližší. Ale musíme si ho zaslúžiť. Vrchol Veľkej lúky je už nad kosodrevinou. Vedie sem trasa značkovaná, chodníky v nej sú poctivo prerezané. Ale kopec to je vtipálek, lacno sa len tak, mírnix dírnix dosiahnuť nedá. Kosodrevinové koridory sú miestami laškovne zatopené, blato po okrajoch barín čvachtavé, treba preskočiť, či využiť ponuku niektorej z alternatívnych bočných cestičiek. Oboje pre pútnika s velkým batohom záležitosť nie úplne praktická, no boli sme radi, že to máme za sebou. Na vrchole spoločná fotka a posielam ju bývalému prezidentovi vysokohorského spolku. Posielal som mu aj zo šlapákov predošlých, lebo viem že ho to vždy poteší, keď sú členovia aktívni a spolok funguje. Ako odpoveď bol dotaz, aké máme plány. A k tým ďalšou odpoveďou bol oznam, že o piatej bude na Minčole. A to bola skvelá správa. My sme na Minčole o štvrť hodiny skorej, prevelice rááádi sa zvalíme pod tamojší kríž a čakáme. A čakáme v krásnej pohode, lebo som navaril všetkým kafčo. Jožko dovalí 17:04, čo s Radkem ako zamestnanci železníc veľkoryso prehliadame, lebo tam sa, ako je všetkým známe, jazdí na sekundu presne. Keď som sa vyhováral, že tým mojím dvom spolupútnikom v kopci nestíham a prečo nestíham, tak to v prípade tomto neplatí. Jozef je odo mňa starší o rokov asi desať a nestíham mu tiež. Obdivuhodný človek a naše zvítanie je v prípade mňa a Radka radostné, spontánne a úprimné, v prípade Filipa premiérové a zoznamovacie. Členovia spolku sme totiž všetci štyria. Jožko nás obdarí biskvitmi s plnkou a flaštičkami bylinkového liquére, moc dobrého. O spoločné foto požiadame prítomnú slečnu, ktorá podobne ako basketbalistka minule … ááále, nič. Ale aj tak, že by sa blýskalo na (staro)nové krásnejšie časy? Náš nový, asi ešte polhodinový parťák nám odporúči dať noclah miesto plánovanej Javoriny toť kúsok pod Minčolom v sedle Okopy, kde sa lúčime. Ak by mal niekto pocit, že vzájomné objatie medzi chlapmi je prejav zženštilosti či aktuálne populárneho volajakéhosi slniečkárstva, mal by nás vidieť pri každom stretnutí a následnom lúčení. Veru tak. Okopy sa Okopami najskôr nevolajú len tak náhodne, si myslím. Vystavená húfnica, tipnem si: 122 mm, nám poslúži ako šnúra na sušenie prádla, a stále znatelné do zeme zapustené palebné postavenie ako bivakplacy, plus mne pešiacky zákop ako toaleta. Nebojte, bioodkaz som poctivo zahrabal. Rozbalíme, postavíme, pojeme, čaju navarím a potom že by oni radi na Minčol a pofotiť si slnka západ. Čo s tým fotením slnkazápadu všetci majú neviem, ale nechce sa mi tu čakať na nich pri strážení, keď mám v pláne večerného záslužného dútnika s Radkem. Rafinovaným výsluchom vyzistím, že vôbec nejde o nejaký Minčol, ale len a len o toho klesajúceho Hélia, a teda výpravu presmerujem na svah náprotivného Úplazu, odkial je výhlad tiež skvelý a pritom je to kúsok od vecí a teda môžeme byť všetci pokope. Aj s kurivom.
Pršať nemalo a ani nepršalo, takže stavanie príbytkov prakticky poslúžilo hlavne k ich dosušeniu, čím ranné balenie bolo aj menej komplikované a pohodovým krokom vyrážame k záveru pochodu o vyše hodinu skorej, ako sme plánovali. V Strečne na lávke cez Váh pojíma nás obava, či bude na druhom brehu niekto po ruke, čo by nám dal vody na kávu. Lepšia varianta by bola otvorená krčma a pivčo. Ale je nedela ráno, Nezbudská lúčka jest dedinka malá a k tomu tá korona vírusová … úplne logicky a oprávnene sa obávame, že táto možnosť má šancu na úspech naskutku nízkopercentnú. Idem v čele našej skupinky a potom zbadám, ako naproti nám na úzku lávku vstupuje cyklista. Alebo teda skôr chodec, lebo si velocipéd tlačí. On si ho totiž aj tlačiť musí, lebo jazdu by najskôr nezvládol. Je tak krásne zmastený, že napreduje sínusoidne od zábradlia k zábradliu a šťastne sa usmieva na celý svet. „Páni, myslím, že tento problém máme vyriešený a naše obavy sú zbytočné.“ Náš dotaz už bol len pre upresnenie polohy krčmičky. Záver to vandru nadmieru požehnaný.
Bača
