*3. 8. 1937 – Pedro (Kačíňáci)
Pedrove spomienky na Kačín
Koncom osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia som pri vandrovaní po Malých Karpatoch v okolí Bratislavy v závere nikdy neobišiel Kačín. Je to miesto, kde v tých dobách bolo turisticky aj trampsky rušno. Bartekova Lesanka a priľahlá koliba boli magické miesto, ktoré ma vždy pritiahlo, tak ako aj mnohých iných.
Edo Bartek senior, v tom čase prevádzkovateľ bufetu Lesanka, mal kamarátsky vzťah k trampom. Rozvíjal Lesanku tak, aby sa v tomto prostredí cítili návštevníci, trampi a turisti ako jedna rodina. Jeho nápady a vízie o úprave okolia sa zdali byť neuskutočniteľné, ale vždy trampov presvedčil a oni mu nezištne pomohli. A tak sa rozšíril postupne interiér Lesanky, zaviedla sa elektrina, doviezla sa koliba zo Zlatých pieskov (určená na likvidáciu), upravil sa i vonkajší priestor so stolmi a lavicami, zriadilo sa veľké ohnisko na opekanie. Aby sa to trampskej podobe priblížilo čo najviac, dal urobiť indiánsky totem (autor Žeňo, T.O. Čierna labuť, viď Trampský spravodaj č. 330 – august 2020, foto str. 4; pozn. redakcie TS) . To všetko vytvorilo génius loci, ktorému ja a mnohí moji mladší aj starší kamaráti nevedia dodnes odolať.
Sobotu čo sobotu v každom ročnom období a za každého počasia vyrážam z domu a smerujem MHD na Patrónku. Tu presadám na linku 43 a jachám do lesoparku. Niekedy aj linkou 37 do Záhorskej Bystrice, kde sa na konečnej zastavím u Šrámka na držkovú a malé pivo a Strmými vŕškami šliapem do lesov. Prejdem známymi chodníčkami od Sekyla cez Písané kamene na Hrubý vrch a odtiaľ dole cestou, kam inam, ako na Kačín.
Tu som sa vždy stretol s kamarátmi, s ktorými som sa spoznal na stretávkach Tramp clubu v Rači. Boli to starší trampi ako Malé Vajco Pinkerton Vlado Domes, Džeki Paľo Knotek, Bojdo Kupka, Vlado Ragala, Pubo Baláž, Luby Domes, Rózo, Luigi, všetko pamätníci starých trampských evergreenov, dobrí gitaristi a speváci. Potom to boli tí mladší ako Lochnes s nepreberným repertoárom starých i novších trampských pesničiek a charakteristickým hlasom, Džugaňa so zvláštnym štýlom hrania na gitaru, ďalej tí ktorí síce nehrali ani nespievali, ale boli vďačnými poslucháčmi pri konzumácii piva a horca.
Tu som sa bližšie zoznámil z Lochnesom. Ten by asi bez gitary na Kačín ani nevedel prísť. Obdivoval som jeho hru a okukoval, s akou ľahkosťou hádže akordy na hmatník. Aj ja hrám na gitaru, ale v tom čase som bol ešte tvrdý a tak som doma usilovne piloval čistotu akordov, učil sa nové pesničky, až som to zvládol tak, že sme už potom hrávali a hráme stále. Neskoršie sa k nám pridal Ježek s harmonikou, výborný pesničkár a gitarista Honzo a stabilne Džugaňa. To bol zárodok Kačín boys.
Pedro, za ním Pubo
Často sa k nám pridali i ďalší kamaráti, ktorí sem zablúdili so svojimi nástrojmi a to už bol koncert ako filharmónia. Bavili sme sa my, ale bavili sa i návštevníci a odmeňovali nás vrelým potleskom. Dostalo sa nám pozornosti od poslucháčov vo forme frťana a ani boss Lesanky nebol škrob. Priniesol nám fľašku vína a tešil sa, že sa touto našou produkciou zvyšuje návštevnosť jeho baru. Takto sme hrávali takmer každú sobotu. Keď bolo pekne, od jari do jesene vonku. A keď pršalo, tak v kolibe. V zime zas v bare, kde síce bolo menej miesta, ale zato útulnejšie. Ak sa stalo, že prišlo veľa hostí, uvoľnili sme im miesta v interiéri. Kamarát Čárli zakúril v kolibe, presunuli sme sa tam a pokračovali v našom muzicírovaní. Napodiv hostia z interiéru sa tak isto presunuli za nami, aby si vypočuli, čo my radi hráme a spievame a oni radi počúvajú. Pravdaže, až tak teplo tam nebolo, ale nahradilo sa to väčšou spotrebou grogu, horca a vareného vína. Domov sme sa vracali až za tmy. Autobus vtedy ešte na Kačín nepremával a tak nás čakala šlapačka dole na Železnú, odkiaľ chodí autobus na Patrónku. Samozrejme, že sme ho nikdy nestihli tak, aby sme mohli do neho nastúpiť bez väčšieho čakania, pretože chodil raz za hodinu. Čakanie sme si krátili v Rotunde. Tam sme stretli kamarátov z T.O. Nipigon, spolu sme si dali ešte nejaké to pivo. Stalo sa, že ho bolo aj viac a potom sme už čakali až na ten posledný autobus. Bol z toho doma vždy „prúšvih“ ale sa to do rána urovnalo, takže ten pozitívny náboj z Kačína sa nevytratil a zostal vo mne do ďalšej soboty, na ktorú som sa tešil.
Ako čas ubiehal, pribúdalo nám starším rôčkov a ten pozitívny náboj sa začal vytrácať. Niektorým už zdravie nedovoľovalo chodiť von a niektorých celkom zradilo. Odišli Čárli a Henri, ktorí sa vždy postarali o oheň. Jedni odchádzali, druhí prichádzali a klientela Kačínčanov sa rozrastala. Pribúdalo návštevníkov a kapacita baru, koliby a vonkajších priestorov nestačila. V lete cyklisti, rodiny s deťmi, ba aj koníčkári, v zime bežkári. Bolo ich čoraz viac a tak sme opustili bar aj kolibu a zmenili lokál. V zime sme odišli k Šrámkovi do Záhorskej Bystrice, v lete na flek pod Kačínskou lúkou. Na novom placi pod lúkou nebolo o nič menej dobrej nálady ako v Lesanke, či v kolibe. Naopak, prichádzali medzi nás kamaráti z blízkych osád ako Tambora, Nipigon a aj kamaráti a kamarátky z ďalších osád, ktorí vždy priniesli so sebou kopec dobrej nálady. Rajčák, Šaďa, Čárli s Kavkou z Eldoráda, Pedro s Bábovkou a Kali z Pohody, to bol vždy zlatý klinec kempovania.
Skončila posledná dekáda dvadsiateho storočia, prelomilo sa tisícročie a zamyslel som sa nad tou už zašlou, takmer dvadsaťročnou epochou vytvárania kačínskeho génia loci. Vraciam sa v spomienkach na jeho začiatky, do tých idylických chvíľ, ktoré sme prežívali počas zimných sobôt v útulnom interiéri Lesanky, vykurovanom starou sedliackou pecou, sálajúcou zbližujúce teplo. A niekedy sme to teplo sálali aj my až do podvečerného šera, keď za svetla petrolejky ako pri táboráku zaznievali tiché staré piesne tulákov. Spomínam na naše kulinárske hody v kolibe, z ktorej okrem spevu vychádzala dráždivá vôňa opekanej slaniny, či špekáčikov a zavše aj guláša pripravovaného Tibim na otvorenom ohnisku. To všetko dávalo príležitosť k utváraniu dobrých vzťahov medzi kamarátmi, ktoré pretrvávajú dodnes, pokiaľ ich nepretrhol odchod na vander, z ktorého niet návratu. Tam odišli tí, ktorých životná púť mala konečnú, ale aj tí, ktorých zradilo zdravie a čo je vždy najsmutnejšie – tí, ktorí odišli tragicky.
totem na Kačíne, stav 2007 (zdroj: hiking.sk)
Spomienky uzatváram a vnáram sa do súčasnosti. Doba sa zmenila a zmenil sa i duch tohto miesta. V roku 2005 odišiel do večnosti tvorca toho génia loci, nezabudnuteľný Edo Bartek senior a akoby s ním odišiel aj ten duch. Jeho syn, Edo Bartek mladší – Duco, sa síce snaží zachovať funkčnosť Lesanky, ale nevyrovnané pozemkové vzťahy mu neumožňujú pokračovať v tom, čo si vysníval jeho otec. Začala chátrať koliba, ale i jej okolie. Spráchnivel totem a zrútil sa (viac o jeho záchrane, ale potom smutnom konci – Trampský spravodaj). Občas tam urobil poriadok Loky, kamarát bez domova, ktorý prebýval v chate osady Tambora. Ale to všetko bolo málo na to, aby sa tam vrátila stará atmosféra. Loky tragicky zahynul na Vianoce 2007. Zhorel spolu s chatou osady Tambora. Od tej doby už Kačín definitívne stratil to, čo nás tam tak neodolateľne vábilo. Duco naďalej zveľaďuje Lesanku. O kolibu a jej okolie už nemá záujem. Koliby sa ujali 8 kamaráti a trampi z rôznych zoskupení, ktorým vyhovuje viac pobyt na jednom mieste. Opravili strechu, vnútorné ohnisko, stôl i lavice a skoro každú sobou sa tu schádzajú na pokec a pri tom predvádzajú svoje kulinárske schopnosti. Nehrajú na gitarách a nemajú záujem zaspievať si tak, ako sme to robievali my, keď sme mali radosť, že sa k nám pridali aj návštevníci Kačína. Sú sami pre seba, ale je to ich vec a nikto im to nemôže zazlievať. A tak Kačín boys občas zakotví na svojom kempe pod lúkou, kde sa stretávame s kamarátmi rovnakej krvnej skupiny. Keď zaprší, alebo posneží, schádzame sa v krčme v Záhorskej Bystrici „U Šrámka“. Tam nás radi vidia a hostia v lokále sa taktiež radi započúvajú do našich pesničiek. Veď, čo už môže srdce trampa a muzikanta potešiť viac, ako keď si s kamarátmi zahrá a zaspieva obľúbené pesničky. Tie, pri ktorých sa ti odvíja film spomienok na to všetko pekné, čo sme spolu v minulosti zažili.
Autor spomienky Pedro Kačiňák, Trampský spravodaj č. 248, október 2013
foto: Džipo (portrét v titulke), Luby Domes
Lesanka na Kačíne v súčasnosti
Po Ducovi – Edovi Bartekovi mladšom, prebral Lesanku jeho syn – Edo Bartek najmladší.
S pomocou osadníkov z S.T.O. Tambora: Anča, Kyslík, Kolo, Veri, ktorí sú rovnako ako on členmi OZ Ursus natura, začal v lete s revitalizáciou okolia. Prvým krokom bolo osadenie infotabule „Operence na Kačíne a v okolí“ v júli t. r.
Foto + info: Kolo, S.T.O. Tambora, júl 2021
