Šiesty “Trojkráľový”

Trojkráľový pochod T.O. Pohoda – 6. ročník, 6. január 2022

Po dvojročnej prestávke sa konal 6. ročník Trojkráľového pochodu T.O. Pohoda Karlova Ves, Bratislava. Tento rok sa nás kvôli obmedzeniam zúčastnilo o polovicu menej. Cestovali sme do Borinky z novej AS Nivy – Pedro, Andy Bábovka, Gombík, Čert, Vlčica Hermelín, Vlčák, na Račku pristúpili Jardyn a Terry. V Borinke na Starých peciach nás privítalo slnečné, ale mrazivé počasie, ktoré nás sprevádzalo celý deň.

Každoročne ideme po trampských a prírodných miestach v Malých Karpatoch a účastníci sa vždy dozvedia niečo z ich histórie. Z Mastňáckej lúky (od Gombíka sme sa dozvedeli, že sa nazývala Maslákova lúka, kvôli hojnému výskytu masliakov a neskôr sa jej názov skomolil, keďže tam začali naozaj chodiť „masňáci“) sme prišli na chatu T.O. Biela luna. Kamarátom sme nechali v cancáku pozdrav a urobili si občerstvovaciu pauzu. Ďalšou zastávkou je miesto, kde kedysi stála búda T.O. Saratoga. Požiadali sme Terryho, aby nám povedal niečo o svojej, ako to sám nazval, „mladosti“. Teda o čase takmer pred polstoročím, keď sem začal chodiť ako mladý tramp s kamarátom Kimákom a ďalšími. Na Saratoge začali cvičiť na gitarách ryvolovky a skladať svoje prvé vlastné slovenské trampské pesničky. Terry spomínal aj na to, ako to tu žilo trampingom – povyše bola osada Askalona, na druhej strane T.O. Kalimantan.

Pokračovali sme ďalej a prišli na osadu Asconia. Osadníci ju zveľaďujú a je potešiteľné, že patria k mladej generácii. Dokonca aj literárne tvoria, namiesto PF-ka si vydali vlastný Asconijský Expres, číslo 24, December – Občasník.

Prichádzame na T.O. Čierna labuť. Krásny zrub, s majestátnym totemom, autorom ktorého bol zosnulý osadník Žeňo (jeho totemy zdobili okrem iných aj Železnú studničku a Kačín). Na takom peknom mieste sa žiadalo zahrať a zaspievať si – čo iné ako spomínané ryvolovky. Pedro vybalil gitaru, Terry sa pridal s harmonikami a my všetci spevom.

Ďalej pokračujeme smer Granada. Vyštverať sa svahom od studničky nie je na zablatenom lístí ľahké, ale vzájomnou pomocou to dokážeme a všetci napokon cez lesík z červených smrekov, ktoré odolali bezuzdnej ťažbe, prídeme na turistický chodník. Granadu míňame, máme už iba necelé dve hodiny do zotmenia. Porozprávam v rýchlosti o tom, aká bola táto oblasť vychytená medzi trampami už od prvej polovice minulého storočia. Spomenieme si, že kúsok ďalej boli T.O. Čierny vampír a T.O. Zlatá Nevada, ktorých fleky sme navštívili pred dvoma rokmi. Pokračujeme údolím Vydrice až k novému bufetu U Slivu. Je výborne zásobený, ale stojí pred ním dlhý rad. Terry sa s nami lúči, ide na Krasňany, chce ešte stihnúť rodinné posedenie. Je nám to ľúto, všetci a najmä Pedro sme sa tešili na spoločné hranie v Lesanke na Kačíne, kde tieto pochody každoročne končia.

Pri druhom lome zaostanem za našou skupinkou. Keď sa vrátim na asfaltku smer Kačín, neviem či sa mi to zdá, ale vidím pred sebou do kopca svižne kráčať Terryho. Dobehnem ho – je to on. Zistil, že rodinu by už aj tak nestíhal, tak sa otočil, aby nás dohnal, tiež si rád s Pedrom zahrá.

Po celkových 14-tich kilometroch sa prehupneme cez hrebeň a schádzame na parkovisko na Kačíne pri hájovni, kam v sezóne chodí aj MHD. Oproti nám prichádzajú Vlčicin syn a vnúčikovia Dominik a Luky. Idú nám od Železnej studničky v ústrety. Prichádzame k Lesanke u Barteka. Celý areál je krásne prerobený. Stojí tu nový priestranný prístrešok, vhodný na úkryt pred nepriazňou počasia v týchto časoch, keď sa vo vnútorných priestoroch nedá zhromažďovať.

Je tu plno ľudí, aj naši kamaráti Baldy, Bill, Ringo z Bielych skál, Jahody a ďalší. Tiež partia turistov a turistiek, ktorí boli vždy verní poslucháči kapely Pekaringo pri jeho hudobných stretnutiach KLK – Klub Lesanka Kačín. Všetci sa tešia muzikantom Pedrovi a Terrymu a tí nesklamú. Zahrajú pesničky, ktoré sme si tu všetci spoločne tak radi opäť zaspievali. Pesničku od Wabiho Ryvolu „Sedumnáct dnů“ venujeme Ringovi, ktorý nás pred rokom opustil a ktorého basa prvýkrát pri hraní na Kačíne chýbala, a tiež aj Čertovi, ktorý odišiel navždy o päť rokov skôr.

Pomaly sa stmieva, pobalíme sa a tmavým lesom za svetla Dominkovej čelovky schádzame popri Lamačskom potôčiku na autobus. Ten nám ušiel, ale Pedro neváha, vyberie gitaru a čakanie si spestríme pesničkami. A nielen my, ale aj iní cestujúci, ktorý gitaristu odmenia potleskom. Na Patrónke sa rozchádzame, mávame „vlčiakovskej“ partii na rozlúčku. Večer mi Vlčica píše, že chlapci boli z výletu nadšení a na pyžamká si pripli trampské odznaky, ktoré som im venovala za statočný výkon a dobrú náladu.