Ľubomír Textoris – Texi (T.O. Nevada Poprad, 1972)
* 8. 7. 1957 – † 26. 11. 2023
Odišiel vtipkár s charizmou a občas smutným srdcom
Kresby, kresbičky, kopec vtipov, živý záujem u ľudí, starostlivosť, ochota pomôcť, trpezlivosť, chuť vždy si zafilozofovať a občas aj štipľavé poznámočky a špecifický humor. Hlavne toto charakterizovalo nevadského šerifa. Do trampského neba odišiel nečakane koncom roka.
Trampský tatko – Pre mňa osobne bol Texi trampským šerifom – tatkom. Jednak bol starší o viac než desať rokov, a potom, cítila som pri ňom istotu, vždy prejavoval nefalšovaný záujem o to, ako sa osadníkom darí.
Podchvíľou niekomu z nás zatelefonoval, ak sme sa spolu dlhšie nestretli. Keď som na displeji mobilu videla „Texi“, vedela som, že sa neozýva, lebo niečo potrebuje. „Ako sa máte, ste zdraví?“ boli jeho prvé vety.
No a pri odchodoch z akcií nám vždy pripomínal, aby sme isto-iste dali vedieť, či sme domov dorazili v poriadku.
Vtipy, chytľavý smiech – Pre iných ľudí bol Texi predovšetkým vtipkár a človek, ktorý dokázal robiť dobrú náladu. Jeho smiech bol chytľavý, okamžite vás vtiahol do svojho uhihňaného sveta “srandičiek”.
„Na takého kolíka sa nedá nespomínať veselo. Ahoj, Texi!“ napísal ako reakciu k rozlúčke s ním na sociálnej sieti Juraj Traki Tóth a iný kamarát dodal, ako budú chýbať jeho vtipy, ktoré si s kamarátmi bude môcť povedať už len pri večnom ohni.
Bol stálica – Bola som veľmi mladá, keď som stretla Texiho prvýkrát na Edenovom odkaze – akcii, ktorú organizovali na Lietavskom hrade kamaráti z T.O. Mesačné hradby. Nebol veľký fešák, ale mal zvláštnu charizmu, na ktorú sa nezabúda. Prepáčte, osadníci, ale z Nevady som si ho vtedy zapamätala ako jediného. Keď sme ich potom čakali na výročí v Divinke, poznala som práve podľa neho, že prichádza Nevada. Podobný dojem zanechal aj v iných.
„Spoznal som ho koncom 70. rokov, na vandri na Ružíne. Mal som asi sedemnásť. Bol o niečo starší a skaut, takže sme ho prirodzene žrali. V tom čase bol v Košiciach wanderboom, a tak boli potlachy takmer každý víkend. Klasické vandre boli vzácne. A tak sme si v Slováku a hlavne na Ružíne užívali,” spomína si Bundáš (Arpád Géci). Život potom bežal, roky veľa a mnohých zmenili. „Texi bol však stálica, ani po 40 rokoch sa vlastne vôbec nezmenil,“ prináša spomienky na nevadského šerifa.
Spomienky na fazuľu, aj fízlov s Indiánmi – Za mlada chodieval Texi na vandre veľmi často s kamarátkou Slůně (Beátou Fertáľovou). „Väčšinou do Slovenského raja, aspoň v začiatkoch. Vo vlaku, ktorý prichádzal zo Svitu, sedel vždy v poslednom vagóne. Pristupovali sme v Poprade. Stiahol okno, vynorila sa jeho strapatá hlava. Po ceste bola veľká sranda,“ spomína si Slůně.
Aj na vandroch toho povystrájal dosť, aby druhých trochu pozabával. Na srandičky bol neskutočne pohotový. „Raz sa nám na zem prevrátil kotlík s fazuľou. Hneď sa zvalil na zem, hlavu položil tesne k fazuli a otvoril ústa. No, vyzeralo to, akoby tam prevrátil obsah svojho žalúdka. Je z toho aj foto. Strašne sme sa na tom smiali,“ spomína si.
Rozhovorí sa aj o príhode s kamarátom Sirekom.Trampi vtedy organizovali akciu Poklad na Striebornom jazere. Sirek a Texi sa nechali inšpirovať a plavili sa po Ružíne v kanojke len v plavkách, pomaľovaní a s pierkami v hlave. „Zastavili ich fízli a chceli občianske preukazy. Aká bola odpoveď? Že Indiáni také niečo predsa nenosia,“ usmieva sa Slůně.
Texi bol vtipkár, nie však nejaký vetroplach. Vedel byť aj vážny a mimoriadne dobrý poslucháč pri rozhovoroch v dvojke. „Vzácny človek. Veľmi jemný a citlivý vo vnútri.“
Perfekcionista – Na každého zapôsobil aj Texiho ukážkovo zbalený batoh, zo začiatku to bývala ešte US-ka. „Samé dômyselné kapsičky, všetko prehľadne usporiadané. Rád sa zabával na mojej neúhľadne napchatej plnej poľnej,“ opisuje Slůně.
Takže perfekcionista, prísny hlavne na seba. Z toho možno pramenili aj jeho malé neistoty, ktoré ho občas mátali, keď o sebe pochyboval. Lebo kto poznal tohto chlapíka lepšie, vedel, že dokázal byť aj smutný a mĺkvy.
Samotár a neskôr oživenie osady – Texi začínal ako tramp samotár. So starou Nevadou nechodil, ale s dievčenskou osadou Valgatha. No veď to – Texi a ženy! Rozumel im. Slůně tiež spomína kontakty s osadami Kamenné sedlo zo Spišskej Novej Vsi, či Orion z Košíc a potlachy v Mokrých Horách nad Olcnavou. A ešte ďalšie akcie, kopec Texiho kamarátov na Slovensku, ale aj v Čechách.
Najbližší si bol Texi v tom čase so Sirekom. „Texi bol nádherný človek. Neviem, čo povedať, ako opísať naše priateľstvo. Nedá sa to, slová nestačia,“ hovorí Sirek a s hrdosťou spomína, že bol prvým človekom, ktorého zobral Texi na osadný camp v Suchej Belej. Vandrovanie s ním bolo špecifické. Hovorí o ňom ako o férovom, rozhľadenom, inteligentnom chlapovi, ktorý sa vždy zaujímal o druhých. „Keď som odišiel na vojnu, písal mi listy, ktoré ma veľmi povzbudzovali. Kreslil do nich aj obrázky,“ dodáva s tým, že ich má všetky. Sú dôkazom toho, aký veľký romantik bol Texi a ako veril v priateľstvo. Po kamarátovi zostalo prázdno, chýba mu.
Keď mladí trampi, s ktorými sa Texi túlal, skončili gympel, všetci sa rozpŕchli po svete. „Chodil potom chvíľu von s Dodou, mojou mamou. Neskôr s Chicom. Až začali fungovat ako osada,” dodáva Slůně s tým, že sa zaslúžil o oživenie T.O. Nevada.
Vďaka za krásne chvíle aj za život – Odchod Texiho všetkých nevaďákov veľmi zaskočil. Posledných desať rokov trávil veľa času v lese, pri vode aj v bežnom živote s osadníčkou Vlnkou (Iveta Ďurišová). Mal zdravotné problémy, ktoré mu už nedovoľovali behať po vysokých horách s mladšími členmi osady.
„Texiho som prvýkrát stretla na jarnom ohni v marci 1983. Bol na Kropmľi v Slovenskom raji, kam ma vzal kamarát Balvan, s ktorým sa poznali už desať rokov. Texi bol vtedy nerozlučná dvojka s Chicom. Slovo dalo slovo a začala som sa s nimi túlať prírodou. Po čase, teda po 30 rokoch, sme sa stali s Texim najlepšími parťákmi,“ pousmeje sa Vlnka s tým, že je neuveriteľné, ako čas rýchlo beží.
Zo všetkých osadníkov ho poznala najlepšie. „Som mu vďačná nielen za krásne chvíle, ale aj za život. Jeho zásluhou som stále tu,“ dodáva. Texi bol podľa nej všestranne nadaný, vravela mu žartom dedko vševedko, lebo okrem kreslenia vedel šiť, variť, a keď chcel, tak aj napiecť. Pamätné sú jeho perníky v tvare gitary na osadných Vianociach.
Vlnka súhlasí s kamarátkou Slůně, že Texi bol aj perfekcionista. Dodáva ešte, že chodil vždy dokonale upravený a pripravený. Pri otázke kamarátov, či nemá niekto náhodou nejakú vec, ktorá súrne chýba, Texi málokedy nereagoval. Lebo takmer vždy všetko mal. „Dokonca na cyklovandri všetkých šokoval, keď z batožiny pripevnenej na bicykli, vytiahol úplne novú osku, ktorú práve vtedy Jačko súrne potreboval,“ spomína konkrétny príklad Vlnka.
Vážila si ho pre jeho múdrosť, široký všeobecný prehľad, lebo sa s ním dalo baviť o čomkoľvek, zručnosť a pozornosť. Bol super parťák na lodi, bol muzikálny, hral už dokonca aj na basu. „Mal svoje muchy ako každý z nás, ale so svojimi negatívami statočne bojoval a môžem povedať, že nad mnohými vyhral. V marci 2023 sme oslávili 40 rokov kamarátstva,“ hovorí Vlnka s tým, že po ňom ostalo prázdne miesto a je to boľavé.
Texi miloval hlavne slovenské hory. Nikdy nešiel na vander s kamarátmi do zahraničia. Jeho obľúbeným miestom bol Slovenský raj. Chodil tam veľmi rád, hlavne na nevadský camp, aj keď ešte nebol nevaďák. Hlavne keď sa stavalo ohnisko, plac na stany … Samozrejme, podobných miest časom pribúdalo. Mal rád svoje maličké, útle, pokojné svety a spriaznené duše okolo seba. Vek ho nezmenil. „Páči sa mi, že sme všetci spolu a je tak fajn. Som rád, že vás mám,“ zvykol sa v poslednom čase úprimne vyznať nevadský šerif Texi na osadnej schôdzke, či pri spoločnej činnosti niekde na chajde, chatičke, alebo tábore. Tak nech nás jeho pamiatka navždy spája. Tak by to chcel.
Rozlúčka so šerifom – Rozlúčka s výnimočnou osobnosťou trampského hnutia na Slovensku Texim (Ľubomírom Textorisom) sa konala pri Plavnici 16. decembra 2023.
Kamaráti zapálili pre šerifa oheň, pri ktorom sa spomínalo, hore do oblakov letelo niekoľko posledných Ahoj. Samozrejme sa rozozvučali aj tóny trampskej hymny a pesnička „Mám rád“, ktorú zložil Texi na Osadný portviš, čo je vlastne nevadská obdoba trampskej Porty.
Na všetkých fotografiách, ktoré poskladali do obrazovej spomienky Vlnka a Dilly, sa Texi usmieva. Jeho chichot bol taký chytľavý a špecifický. A tak aj na stretnutí po slzách nakoniec prišiel smiech a žarty. Kamarát Texi by nechcel, aby boli ľudia smutní. Ak ste ho poznali, spomeňte si na neho počas svojich potuliek. A nech sa vám na tvári rozhostí úsmev.
Zimné vandre – sú vždy spojené s dobrodružstvom, ktoré preverí charaktery ľudí, odhalí ich slabiny a vyzdvihne ich prednosti.
Písal sa rok 1984, bol som mladý (veľmi mladý) a bol som na svojom prvom zimnom vandri. Práve tento zimný vander v Nízkych Tatrách, spojený s dobrodružným brodením v metrovom snehu, spojil aj naše osudy s Texim a osadou T.O. Nevada Poprad. Silné kamarátske puto sa nepretrhlo počas celých 40 rokov a spolu sme absolvovali nespočetné množstvo krásnych vandrov, kedy pre nás oboch slovo „kamarát“ vždy predstavovalo záruku vzťahu, kedy sme si vedeli vždy navzájom pomôcť, zabaviť sa a porozprávať skutočne o všetkom.
Jeho chichotavý smiech bol veľmi nákazlivý, a bol aj super rozprávač. Hoci niektoré jeho príhody a vtípky sme mnohí počuli už viackrát, nikdy sme sa nezdržali smiechu.
V neposlednom rade tu chcem spomenúť aj jeho vzťah k trampskej a country hudbe. Naša osadná kapela si zahrala zakaždým, keď sme mali nejakú osadnú akciu a Texiho nadšenie a chuť nás vždy posúvali dopredu.
Bolo mi cťou spoznať Texiho a neostáva mi nič iné len poďakovať sa, že som s ním mohol prežiť tie najkrajšie chvíle v živote, plné ozajstného kamarátstva.
Naposledy, TEXI… – Prvýkrát som ho zaregistroval začiatkom osemdesiatych rokov, na košickom Jarníku na Šiveckých lúkach, podľa účastenky zrejme v 1983-om. Tvoril tam urehotanú, nerozlučnú dvojicu s kamarátom Sirekom.
Potom som ho stretol až v roku 1987, na Odkaze Martina Edena, poriadanom na Lietavskom hrade žilinskou T. O. Mesačné hradby.
„Teba poznám, ty si Texi,“ oslovil som bradatého trampa so šatkou a klobúkom.
V očiach mu zablikotali čertovské ohníčky. Očividne si ma vychutnával.
„Hej.“
„Ty chodíš na košické Jarníky.“
„Hej.“
„So Sirekom.“
„Hej.“
Videl som, že už má čo robiť, aby nevybuchol do smiechu.
„Si z Košíc…“
„Nie!“ Vzápätí sa rozrehotal svojím nákazlivým, mekotavo-chechtavým smiechom.
***
Od toho stretnutia sa potom naše cesty často spájali, absolvovali sme spolu krásne vandre, nevadské výročia, organizovali trampské tábory, akcie, spoločne zakotvili v rodiacom sa trampskom občasníku Severka, kde bol po mne chvíľu aj šéfredaktorom, stretávali sa na búdach a chatách, na bežkách či na vode. Na to sa nedá zabudnúť…
Na jeho zmysel pre humor, smiech vždy na krajíčku, na jeho bystré oko fotografa, na jeho výtvarné, ilustrátorské, karikaturistické, literárne, muzikantské a organizačné schopnosti, nepredstierané kamarátstvo…
Rád si uťahoval z iných, menej pohotových, popletených kamarátov i z naivných mladých adeptiek trampingu. Tie mu to po oťukaní sa často vracali. Prajeme ti Texi, nech si stále sexy…
Okrem toho, že bol Texi šikovný ilustrátor trampského občasníka Severka, zanechal po sebe aj množstvo maľovaných placiek, účasteniek, obrázkov na darčekoch pre kamarátov aj maľovaných obrazov, ktoré ho budú navždy pripomínať. Ešte v decembri vlastnoručne vyrobil a rozoslal pozvánky na Trampské Vianoce, ktoré popradská T. O. Nevada organizovala pravidelne.
Oslávili sme ich však už bez neho.
Ďakujeme za všetko, Texi. Budeš chýbať. Mnohým kamarátom, aj bežným ľuďom.
A tiež tvojim milovaným horám.
Slůně, Vlnka, Sirek, Bundáš, Jačko, Modok
zo spomienok zostavila Svetluška
