Napriek ťažkostiam vyplývajúcim z jeho zdravotného stavu zostáva Timo verný ideám trampingu a to i v súčasnej dobe, keď sa – podľa našej spoločnej definície – tramping čím ďalej tým viac stáva druhom rodinnej rekreácie spojenej s neviazaným konzumovaním jedla a pitia. Našťastie i v tejto dobe sa dá nájsť partia rovnako postihnutých kamarátov, pre ktorých je tramping niečo viac ako obyčajný pobyt v prírode a tým spoločne držíme palce.
Timovi patrí náš obdiv. Je to jeden z najhúževnatejších ľudí, akého som poznal!
Lexo: Timo – tramp, človek a vôbec
Tieto slová sú z predhovoru k zbierke „Jednohubky z ešusu“, ktorá vyšla ako Trapsavecké miniatury, sv. č. 36, pri príležitosti 41. Trapsavca v roku 2015. Zároveň ukončuje najnovšiu knihu z produkcie Trampského združenia Severka, ktorá má príhodný názov „Timo komplet – alebo kompletne zodrané Timove spisy“.
Pri príležitosti Timovho životného jubilea, ktoré sme si pripomenuli v roku 2022 aj v Severke, kniha obsahuje prakticky všetky poviedky, ktoré vyšli v doterajších siedmich autorových zbierkach. Výnimkou sú niektoré texty, ktoré sa opakovali napríklad v „Jednohubkách z ešusu“, alebo neprešli Timovým prísnym výberom.
I tak na necelých 16O stranách nájdeš spolu 85 poviedok s použitím originálnych kresieb „dvorného“ ilustrátora – Lexa. Ako malú ochutnávku ponúkame jednu z najstarších, ktorá vyšla v zbieročke The best of Timo (1996).
Kniha bude k dostaniu na stretnutiach Tramp Clubu Bratislava, na niektorých akciách s účasťou členov Severky a samozrejme, na vyžiadanie na adrese redakcie – prostredníctvom našich kontaktov.
Kamaráti
Navečer sme tiahli okolo chatovej oblasti.
„Keď sme už tu, môžeme skočiť ku Kiwimu. Aspoň si vypočujeme nejakú fajn vykopávku a zohrejeme sa,“ nadhodil kamarát.
„Môžeme. Na gitaru je macher, no mne vŕtajú hlavou tí príšerní trpaslíci,“ uvažujem nahlas. „Vieš, v porovnaní s ostatnými chatami má výborný flek, žiadne záhony s kvetinkami, len ohnisko, totem a tí trpaslíci. Vôbec sa k tomu nehodia. Nejde mi to do hlavy, on, starý traper a taká masňačina! Minule som sa ho na to pýtal, ale zahral celú vec do autu. Poďme teda!“
„Tam je, vzadu, tuším robí drevo.“
„Ahoj, Kiwi!“
„Ahoj, dorast, ste hore na osade? Poďte ďalej.“
„Ukáž, pomôžeme ti. Aspoň sa zohrejeme.“
„Dobre, ponoste to pod prístrešok a príďte na čaj.“
Ako povedal, tak sa stalo. A už sme sedeli pri krbe a chlípali nielen čaj. Prebrali sa najnovšie klebety z lesa. Bugriš sa žení, Sokoli chystajú potlach, Sove sa narodil chlapec. My sme kecali, on občas zahral. Vytiahol ich osadnú kroniku.
Paráda. Listovali sme stránku za stránkou, no najviac nás zaujali nažltlé fotografie.
„Počuj, Kiwi, niektoré ksichty sa mi zdajú povedomé.“
„To je možné. Toto je Myšino, tento Pokec a vždy so širákom na hlave Dany.“
„No vidíš, vedel som, že ich poznám!“ triumfoval som. „Však nejako mi to nehrá. Tu ich máš ako trampov, zakladajúcich členov osady a teraz sú to obyčajní mastňáci. Tie ich chaty, to je hrozné.“
„Máš pravdu, kedysi to boli dobrí chlapi, no roky ich zmenili,“ priznal.
„Kiwi, povedz, ako to bolo. My sme si z vás starších trampov vytvorili skoro božstvo. Vždy ste spomínali len na dobré, ale život predsa prinesie aj nejeden kopanec,“ otravoval som.
„No dobre,“ nalial ešte po poháriku, zapálil si fajku, čo robil len vo výnimočných prípadoch a spustil.
„Viete, my keď sme začínali, bolo to úplne iné ako teraz. Viem, stokrát ste čítali, videli vo filmoch, aká bola bieda, no my sme ozaj tak akosi viac spolu držali. Každý bol šťastný, keď mohol niečo priniesť na osadu a tam to večer ležérne hodiť do pľacu: ´Kamaráti, dajte si!´
No časy sa menili. Oženili sme sa, bieda pominula a aj naše nerozlučné kamarátstvo. Myšino robil na zahraničnom obchode, Danyho nahnala žena k benzínovej pumpe a Pokec robil mäsiara. Stále potrebovali viac a viac peňazí a do lesa som chodil sám. Potom som si tu začal stavať zrub. Keď sa to dozvedeli ich manželky, vyrástli nechutné barabizne. Čo mal jeden, musel mať druhý a ešte drahšie. Dany si dal pod okno trpaslíka. Myšino musel mať tiež a o trochu väčšieho. Nakoniec ich štvali aj proti mne. Raz som sem prišiel a trpaslíci stáli pred mojím zrubom. Viete si predstaviť ten bengál? Ženy ich vyhnali na políciu ohlásiť krádež trpaslíkov. Prišli príslušníci, spísali zápisnicu a tým to pre mňa zhaslo. No im len začalo. Pýtali od nich povolenia na stavbu, účty od materiálu, proste všetky papiere. Viac som ich na chatách nevidel. Neviem, ako sa to skončilo, ani ma to už vlastne nezaujíma, len tí trpaslíci ostali u mňa. Ľudia zo žartu vravia, že sú to ich trampské duše, ktoré tu mastňačinu už nevládali znášať. Tak ušli ku mne.“
Vzal gitaru a hral. My sme sa ticho vytratili. Prechádzajúc okolo trpaslíkov, pozdravili sme ich naším: „Ahoj“. Však sú to aj naši kamaráti.
(VI. Saloon Trampskej Tvorivosti – Uznanie T.O. ANITA, 1983)
