(článok bol uverejnený v Severke č. 1/2025)
Pri spracovávaní podkladov pre históriu košických trampských osád Šajo (T.O. Union) spomínal, že keď boli v 1975 na potlachu Spojených engerauských osád v Bratislave, tak ich tam rozohnali policajti. Keď sa Amazonke dostala pod ruky kronika T.O. Atlantis, našla zápis o tom od Nypol. V marci od tohto rozprášeného potlachu uplynulo 50 rokov.
Bolo 28. marca – podľa kalendára Deň učiteľov. Nuž sme si povedali: keď môžu mať sviatok učitelia, urobíme si ho aj my. Zbalili sme si vaky, že pôjdeme prekvapiť kamarátku z Bratislavy, ktorí nás pozvali na potlach SEO a T.S.
Vo vlaku sme cestovali štyria: Sančo, Šobri, Korana a Nypol.Do Bratislavy sme prišli neskoro v noci a na výplň času sme si zvolili prehliadku spiaceho mesta. Neviem, čím to bolo, aleuž od začiatku nás sprevádzala smola. Na koľko vlak bol prepchatý, za kupé sme si zvolili WC, potom zase pri prechádzke Bratislavou – len čo sme vyšli zo stanice, spustil sa drobný dáždik. Ale nám to nevadilo, hoci sme mokli, i tak sme sa túlali až do 2 hod v noci.
Potom sme sa vrátili na stanicu, trocha sa najedli a zvyšok noci sme prespali v čudných polohách na staničnej dlážke. Ráno sme sa prebudili na hustejšiu premávku cestujúcich. Počkali sme na vlak z Košíc, ktorý prišiel kamarát Hero a spolu sme sa pobrali do Starého hája na Petržalke, kde sme sa stretli s ďalšími kamarátmi z Košíc (Kvikom, Kidom, Fajkom, Šajom atď) a zoznámili s mnohými kamarátmi z Bratislavy (Krídlo – sheriff SEO, Sage, Čert atď).
Pri pohľade na hojnú účasť sme sa tešili na dobrý potlach. Lež naša radosť netrvala dlho. Už sme boli na ceste z krčmy na potlachovište, keď popri nás prefrčalo auto VB. Zastavilo sa hodný kus pred nami. Vystúpilo z neho pár zverencov VB a všetko kráčalo späť ku krčme. To nás ozaj prekvapilo. Neskôr v hanebnom sprievode sme sa dostalli na VB-Petržalka, kde nás do jedného odfotografovali a vypočuli. Prečo v hanebnom sprievode? Nuž ináč sa to ani nedá pomenovať. Kopa vandrákov spevádzaná príslušníkmi VB so zbraňou v ruke a so psami. Ani čo by sme boli nejakí trestanci. Po výsluchu nás po jednom púšťali na slobodu.
My košičania sme sa znpvu zišli až okolo 16 hod večer. Čo sme mali robiť? Vlak sme mali okolo 20 hod. Odniesli sme vaky na stanicu, uložili sme ich do úschovni a pustili sa bratislavskými uličkami míňať peniaze, ktoré sa nám zvýšili. Nuž a za takýchto podmienok sme sa vyšplhali aj na Slavín, odkiaľ sa nám naskytol pekný pohľad na Bratislavu pri zapadajúcom slnku. Keď sme sa už nakochali výškou, skĺzli sme dole do tichých ulíc, zavítali sme do odľahlého pohostinstva a nechali si ponúknuť ich špecialitu – vyprážaný syr. Pomaly sme dojedli. Bol akurát čas aby sme si vybrali z úschovne vaky a nasadli na vlak.
Bolo už ráno, keď sme otvorili oči a cez okno sme prečítali nápis Margecany. Vlak zastal. Behom niekoľkých sekúnd sme povyskakovali z vlaku, počkali na ďalší, čo zastavuje na zastávke Ružín a o necelú hodinku sme šľapali hore na Blcháreň. Bolo to síce mimo nášho plánu, ale povedali sme si: „Keď sme nemali oheň v Bratislave, budeme ho mať tu na Blchárni.“ A tak aj bolo. Ani sme ho rozkladať nemuseli. Na mieste sme našli kamaráta Cencúľa, ktorý si brnkal na gitare a jeho spoločníka. Tak sme sa trošička osušilim ohriali, potom vyliezli hore na ložník a troška si zdriemli. Ale to nám nestačilo. Preto sme sa poobede čím skôr ponáhľali dole svahmi domov, aby sme sa vykúpali, preobliekli do suchého a zaryli sa do mäkkých bielych postelí.
Je síce pravda, že potlach sa nevydaril, ale my to vôbec neľutujeme. Aspoň vieme, ako vyzerá Bratislava a ako vandráci sme zložili hold padlým hrdinom na Slavíne.
Na Trampnete pri T.O. ENGERAU-ELPILEEI spomína na túto akciu Brko: „Svoj kolaps zaznamenali 29.3.1975 na Dunaji, kde mal byť potlach SEO (Spojené Engerauské osady) a T.S. Petržalky. Spočiatku im pomáhali kamaráti z trampských osád SANTA MÁRIA, DUNAJ, a TS Vánočný a Blcháč. Celá akcia bola rozohnaná bezpečnosťou, pohraničiarmi a ŠTB. Osadná vlajka bola zhabaná a tak isto aj potraviny, mäso na guláš a aj pivo „nenávratne!!“. Z miesta potlachu boli vandráci zobraní pohraničnými eskortami „pod samopalmi“ za prítomnosti bezpečákov zo psami /to prisahám/ na miestnu políciu v Petržalke na Svrčinovej ulici. Len v Petržalke bolo vypočutých a vyfotených vyše 250 vandrákov. Celkove zmenilo svoj smer asi 380 vandrákov, ktorí boli upovedomení o probléme v Petržalke. Boli tu kamaráti zo Slovenska i z Čiech. Z osady ELPILEEI bol najviac prenasledovaný Pipman, ktorý odišiel a zostal v Rakúsku. Pravdepodobne im najviac „vadila“ osadná vlajky z nápisom Engerau a dvojitý slovenský kríž. Po skončení vypočúvania v sobotu poobede policajti rozvážali jednotlivé partie do Rače a na Železnú studničku, len preto aby im zabránili opätovnému stretnutiu.“
T.O. Elpileei (foto poskytol Smejo)
Pozn. red.: Pamätníci spomenuli aj ďalšie zúčastnené osady – T.O. Rio Pecos (1975), T.O. Čierny vampír (1968), T.O. Dlhé nože (1968). Bohužiaľ, na Trampnete je o tých osadách minimum informácií, ako aj o samotných SEO – Spojených Engerauských osadách. Budeme radi, ak sa ozvú, radi doplníme.
Info: Smejo, T.O. Stopári (BA-Petržalka, 1977) a Frenky, T.O. Zátoka (BA-Petržalka, 1978)
Na základe uverejneného článku sa ozval Starec (T.O. MOBY-DICK, BA 1973)
POTLACH SEO & TS (28.-30.3.1975)
Spomienky staré 50 rokov. Pamätám si to veľmi dobre z viacerých dôvodov.
1. Bol to prvý potlach našej T.O.Moby-Dick, na ktorý sme dostali zvadlo a preto sme sa naň veľmi tešili.
2. Bol to vlastne môj posledný vander pre nástupom na ZVS (základnú vojenskú službu). Štvrtok po vandri som rukoval.
3. Bolo to prvé „stretnutie“ so zástupcami zákona (príslušníkmi ZNB), a to sme netušili, že pri trampovaní sa nám to ešte pár krát udeje.
Teraz ale po poriadku. Zvadlo sme dostali prostredníctvom kamarátov z T.O.Škorpión (Ňaňo, Koza, Ripo, Jesse), s ktorými sme v tých časoch chodili na Zošku. Stretli smesa v sobotu ráno na Šafku aj s ďalšími trampami, ktorí ako my, mali namierené na potlach. Nechýba ani krátka zastávka v krčme „U rýchleho Johna“ – tak prezývali šenk na konečnej autobusu v Ovsišti. Nasledoval presun na potlachovsko. Pri rozkladaní vecí som vyzval chalanov, aby mi zapózovali na foto, keď nás vyrušil zvuk prichádzajúcich vozidiel ZNB a pohraničnej stráže. Fotka zachytáva prekvapené tváre.
Viac som už nefotil, lebo nás začali nakladať na korbu Tatry 138. Ďalší postup bol opísaný v Severke č.1/2025. Výsluch na stanici na Svrčinovej ulici, kde mi aj zabavili spomínané zvadlo. Pamätám si, že bolo tlačené tzv.cyklostilom. Bol som vypočúvaný medzi prvými (podobne ako ešte pár desiatok iných, s ktorými som sa stretol už v zelenom), nakoľko som už nevlastnil občiansky preukaz, ale iba papierovú náhradu, čiže už som bol odvedenec.
Ako už bolo spomínané v minulom článku, veľká väčšina sa presunula do Rače, do krčmy u Meszároša. Odtiaľto sa mi zachovalo najviac záberov. Trampi sa potom porozliezali do račianskych búd, ktorých tu boli v Malých Karpatoch desiatky. Ako začiatočníci sme nikoho nepoznali, takže nám neostalo nič iné iba sa uložiť pod širák.
Aj tak by sme sa nezmestili, všetky boli preplnené. Flek sme si našli neďaleko vtedajšej osady Desperado. Večer ohník, gitara a pohoda. Mimo nás štyroch bivakovali s nami Ali, Klaksón, Zelo, Šperhák a Ňaňo. Ráno nás budili padajúce vločky do tváre. Zimná krajina je zachytená aj na fotkách. To bol ďalší silný zážitok, prečo sa nám ten pamätný nevydarený potlach vryl do pamäte.
Starec (T.O. Moby-Dick, Bratislava)
